Po prvý raz od jej vzniku sa oficiálne umenie Kórejskej ľudovodemokratickej republiky predstavuje mimo hraníc vlastnej krajiny. Riaditeľovi viedenského MAK-u Petrovi Noeverovi a jeho spolupracovníkom sa zrejme vďaka subtílnej diplomacii a dlhým prípravám podaril husársky kúsok - vylákať propagandistické umenie Severnej Kórey z dobre stráženej izolácie a ukázať ho západnému svetu. Výber stovky diel predstavuje maľbu, plagátovú tvorbu a architektúru diktátorského režimu.
Umenie je v KĽDR kontrolované štátnou mocou a je nástrojom propagandy najhrubšieho zrna. Obrazy v dokonalom realistickom prevedení sú na jednej strane vskutku majstrovskými dielami, každý ťah sedí, každá postava má svoje miesto, kompozície sú premyslené do posledného detailu a ich farebnosť a technika je ohurujúca. No z ich obsahu ide hrôza, pretože nám predostierajú ideálny stav v krajine, kde sa konajú verejné popravy, kde veľká časť obyvateľstva hladuje a ich životy riadi jeden muž a jedna strana. Celonárodnému pranierovaniu tam neunikli napríklad ani futbalisti, ktorí vyleteli z nedávnych MS v Južnej Afrike. Dokonca im tam hrozia prácou v uhoľných baniach.
Vodca národa a večný prezident Kim Il-song, ktorý po roku 1945 za podpory Sovietskeho zväzu vybudoval tvrdý komunistický režim v Severnej Kórey, si uvedomoval silu osobného kultu a s pomocou výtvarného umenia si vybudoval „imidž" všadeprítomného patróna. So srdečným úsmevom na tvári ho vidíme na návšteve v dome roľníka, pri budovaní ciest, medzi deťmi a ženami, ktoré naňho hľadia s oddanosťou. A všetci sa usmievajú od ucha k uchu. Maľby s názvami ako „Večná pieseň strany", „Horiace svetlo v straníckej veži", „Cestou do práce" alebo „Náš vodca medzi umelcami" nám servírujú predstavu kolektívneho šťastia. V otcových šlapajách úspešne kráča jeho nasledovník, Kim Čong-il, ktorý je tiež hlavnou postavou na mnohých obrazoch. Výstava prináša okrem maľby výber z megalomanských architektonických projektov ako napríklad stále nedokončenú stavbu 330 metrov vysokej pyramídy Ryugyong, ktorá si právom vyslúžila prívlastok najškaredšej stavby sveta.
Prípravu výstavy a jej otvorenie sprevádzali turbulencie, vedenie MAK-u čelilo kritike, že šíri ideológiu komunistického režimu. Opak je pravdou: na výstave si síce neprečítate kritické komentáre (kurátori zvážili každé slovo, pretože otvorená kritika by stopercentne zmarila celý projekt), no jej obsah a cieľ prezentácie je zjavný pre každého. Stačí sa pozerať. Som rada, že som tak mohla urobiť z bezpečnej vzdialenosti a v demokratickej krajine, do ktorej som mohla vycestovať bez pasu a so samozrejmosťou, ktorá bola ešte pred niekoľkými rokmi nepredstaviteľná.
