GK: Ľudia Ťa poznajú ako maliara. Pre Tvoju poslednú výstavu vznikli dva priestorové objekty: 3D print a lightbox. Čo zapríčinilo tento posun do „tretej dimenzie"?
EŠ: Som maliar, čo však nevylučuje presah do iných médií. Tento posun nastal úplne prirodzene a vidím za tým chuť objavovať niečo nové a zažívat nepokoj pri realizáciach. Nakoniec som predsa len na ŠUV v Košiciach vyštudoval kamenosochárstvo.
Lightbox som zvažoval už dávnejšie, lenže som nenachádzal prijateľnú formu ako s tým narábať po svojom, až kým som do toho nezačal vŕtať a objavil v tých vrtoch vizuálnu spojitosť s čipkovanými obrusmi. Tu to začalo. Cítil som, že toto bude cesta.
3D-print ako technika znie zaujímavo a pre mňa trochu „sci-fi". Ako vznikal tento objekt?
Rozmýšľal som nad vytiahnutím objektov a postáv z obrazov do 3D a plánoval som to vyhotoviť z porcelánu, lenže som narazil na časový problém. Takže som celý postup zmenil a zmenil aj prístup. Zapojil som do toho 2 šikovných chalanov a zriešili sme modelovanie v 3D programoch, skice, a následne sme si veci po modelácii dali vytlačit v 3D printe. Ten som skladal ako puzzle a voskoval a nakoniec pomaľoval. Mám za sebou prvú skúsenosť a som zvedavý, kam sa to cele vyvinie.
Ako vnímaš dopad takýchto nových technológií na umenie? Je 3D-print budúcnosť v sochárstve?
Neviem či slovo dopad je vhodné, kedže automaticky človek hodnotí a zvažuje mieru pozitívnych či negatívnych aspektov. Skôr si myslím že je to prirodzený vývoj.
Druhým objektom, ktorý si dokončil len pred pár týždňami je lightbox. Ty ho si ho nazval „kresbou vŕtačkou". Prečo?
Nazval som tak techniku, kedže to kresbou je z dvoch príčin. Ako predloha, ktorou je kresba skladaná v compe a potom je to celé prenesené na plexisklo na svetelenom paneli a prevŕtané gravírovačkami, vŕtačkami a rôznymi hrúbkami vrtákov. Baví ma to. Chce to však zenbudhistickú trpezlivosť.
Pre výstavu si pomaľoval stenu galérie, hoci je jasné, že po jej ukončení sa to pretrie. Nie je Ti to ľúto?
Nie, nemôžeš byť závislý na svojich prácach. Teda aspoň ja si myslím, že tvorba diela vyžaduje poznanie, že s vami nebude po celý čas a teda či už bude môj zážitok týždňový alebo ročný je úplne jedno. Maľba na stene vznikla k danému priestoru a jej pôsobenie inde by bolo zbytočné. Má svoje opodstatnenie v tom danom piestore a v kombinácii s daným obrázkom na stene.
Ani tvorba klasického závesného obrazu nie je dlhodobým zážitkom a si od neho odtrhnutá v momente predaja, respektíve hneď čo opustí môj ateliér, už ho s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy neuvidím. Veci si žijú vlastným životom a nepatria vám. Sú to len cestovatelia po rôznych stenách.
Taká filozofická otázka na záver: Minule som sa stretla s názorom, že umenie je elitné. Čo si o tom myslíš Ty?
Závisí z pohľadu optiky. Od uhla pohľadu. Na Slovensku však určite áno, či už v zmysle chápania, záujmu a sledovania problematiky doby a aj ako zberateľský artikel. Niečo sa mení, ale je to príliš pomalé a apatia spoločnosti nahlodáva nielen oblasť umenia. Neviem. Mám rád elitnosť.
