GK: V Tvojej aktuálnej tvorbe intenzívne skloňuješ panelákovú architektúru. Čo Ťa na nej tak priťahuje?
TD: Sídlisko je pre mňa dôležité, veď je to miesto môjho detstva, miesto kde som vyrástol. To bolo v Poprade, kde to bolo užasné, pretože z jednej strany máme výhľad na Tatry. Pohľad opačný, napríklad z Rysov, je už o niečom inom. K paneláku mám citový vzťah. V rámci mojej mytológie má postavenie ako kedysi rodný dom. Pre mňa je to rodný panelák. Sledujem aj odborné diskusie, ale skôr v mojom pohľade prevažuje osobné prežívanie. Verím, že moje práce s panelákovou architektúrou sú zaujímavým vkladom do súčasnej diskusie o jej budúcnosti. Dúfam, že už čoskoro UNESCO pochopí jej hodnotu a vyhlási pamiatkové sidliskové rezervácie, skôr než ich pohltí „zmrzlinová H1n1“.
Spomínal si, že materiál je pre Teba pri práci veľmi dôležitý. Z čoho sú Tvoje paneláky a ako vznikali?
Áno, súčasné priestorové umenie je postavené na materiáli. Častokrát je materiál jediné, čoho sa pri čítaní diela môžete chytiť. Moje paneláky som vyrobil z CETRISU (cementová drevotrieska), vyrába sa na Morave. Firma, ktorá ho vyrába ani netuší, aký má jej materiál výtvarnú hodnotu (smiech). CETRIS je absolútne súčasný materiál, je to technologická interpretácia betónu, takže mi plne vyhovoval k prácam, v ktorých sa zaoberám modelom, či maketou, odkazuje k socializmu, no zachováva si súčastnosť. Nikdy ma ani nenapadlo použiť reálny betón, to by bol nostalgický prístup.
Tvojou túžbou je pracovať s architektúrou ako ready-madeom. Ako si to máme predstaviť?
Túžby sa zvyknú napĺňať. Je to jednoduché, najkomplikovanejšie veci sú niekedy tie najjednoduchšie. Nie vytvárať nové veci, len ich presúvať. Konieckoncov sa to už deje, stavajú americké katalógové domy niekde na okraji miest, lenže to nemá žiadnu koncepciu. Ja si to skôr predstavujem, že by si jednotlivé geografickopolitické oblasti medzi sebou povymieňali architektúru. Myslím si, že by sila bola v tom geste prijatia, predstav si náš typický vežiak niekde v Bruseli. Ide o to, že rád veci kontrastujem.
Keď robíš svoje realizácie, do akej miery myslíš na divákov?
Túto otázku som už počul niekoľko krát, ale nebola položená mne. Samozrejme, že na divákov nemyslím. Veď to sa ani nedá. Neviem si predstaviť, že pri premýšľaní si budem predstavovať, ako tam budú ludia prechádzať, a ako budú reagovať. Musíme riskovať, nie je možný kalkul, teda ak sa nestane predmetom autorskej stratégie, to už je iná vec. Aj keď pri mojich veciach je dôležité fyzické zakúsenie priestoru, nemyslím na diváka. Milujem, že sám som vždy prekvapený z toho, čo urobím.
Mám taký pocit, že generácia mladých ľudí narodených okolo roku 1980 má zrazu silnú potrebu prehodnotiť našu socialistickú minulosť, či už v umení, architektúre, dizajne alebo literatúre. Čím to podľa Teba je? Máme zrazu dostatočný odstup?
Je to preto, pretože moja generácia vyrástla na sídlisku, no už v teenegerskom veku im režim neohraničoval výhľad, ani netriedil možnosti. Nie sme zaťazení traumou, ktorá sprevádza generáciu mojich rodičov, ktorých to chytilo v útlom detstve a držalo až do štyridsiatky. To sa už tažko mení pohľad. V nás je tá pozitívna energia, to pozitívne prekonať. Rozdiel je len v tom, že ty hovoríš o „socialistickej minulosti“, no ja hovorím o postsocialistickej súčastnosti. Musíme si dať pozor, aby sme vlastným vzťahom k minulosti neprekrývali to, o čo nám ide. Staršia generácia odstup nemala, keďže to mala pod nosom roky.
Maľba zažíva v posledných rokoch svoju renesanciu a dostáva sa jej čoraz väčšej spoločenskej akceptácie. Sochárstvo sa naopak dostalo na absolútnu perifériu. Tvoje vysvetlenie tejto situácie?
Neviem presne o akej maľbe a sochárstve hovoríš. Neviem, či sa stále dá debatovať o súčasnom umení v týchto kategóriách. Každý odbor už je tak difirencovaný sám v sebe, že je nutné najprv si ujasniť, o čom hovoríme. Sám som maľoval niekedy, no za maliara som sa nikdy nepovažoval, ako sa ani teraz nepovažujem za sochára. Aj slovo umelec mi ide z úst ťažko, no je to asi najpresnejšie „nepresné“ pomenovanie. Bipolarita centra a periférie je takisto veľmi zložitá. Centrum má neuveriteľne veľa periférií.
Pre mňa je najodstrašujúcejším príkladom sochárskej realizácie vo verejnom priestore prešovský Kristus Martina Palu, ktorému podľa mňa chýba akákoľvek súdnosť, či zmysel pre kontext, a to všetko za obrovský rozpočet. Ku komu by mal pán Pala „chodiť do školy“? Vedel by si mi uviesť opak, teda podľa Teba mimoriadne vydarenú sochu alebo pamätník u nás či v zahraničí?
Ale veď Pala študoval u Meliša. Ja som si vravel, že Meliš by sa mal k tomu Kristovi, ako jeho pedagog vyjadriť, no sám je autorom sôch podobných kategórii v centre Bratislavy, takže by si sypal popol na hlavu. Pozitívne je, že sa ozývajú hlasy proti, nie sme k tomu ľahostajní. Pala si to poistil samotným motívom, na Krista sa v našom konzervatívnom Slovensku moc nadávať nebude. Aj keby bol urobený z hovna. Sochárske realizácie na Slovensku iba ukazujú biedne povedomie o súčasnom jazyku, preto títo priemerní sochári z toho ťažia. Ja dokonca verím tomu, ze sám Pala si uvedomuje, aké je to zlé, a pekne sa tomu vo svojom ateliéri smeje.
Napríklad v susedných Čechách je viacero vydarených realizácií. Za jednu z najlepších považujem pamätník obetiam komunizmu v Liberci alebo pamätnú dosku Jiřího Koláře od Jiřího Příhodu v Protivíne. Vďaka minulosti, aj súčasnosti, sú u nás úžasné možnosti urobiť pamätníky, pomníky, ako mnou navrhovaný Pamätník ľudovej architektúry. Len keby to správni ľudia pochopili, to chce súhlas a podporu naprieč celou spoločnosťou.
Ako žena mi nedá neopýtať sa: Máš obľúbenú sochárku?
Moja najobľúbenejšia sochárka, maliarka, inštalatérka je Silvina Arismendi.
Okrem toho, že tvoríš a učíš na VŠVU, spolupracuješ na projekte galería parásito. Ako fungujete?
galería parásito vznikla z diplomky mojej priateľky. Snažíme sa sprostredkovať dialóg medzi umením Južnej Ameriky a Stredoeurópskym priestorom. Organizujeme krátke rezidencie mladých juhoamerických umelcov, pretože pre lokálnu scénu je obohacujúce, ak je daný umelec pritomný. Klasické výstavy nás nelákajú. Aby sme obišli problémy spojené s prevádzkou vlastných priestorov, tak sa sústredíme na program. Parazitujeme na už existujúcej štruktúre galerií, ktoré oslovujeme a pre konkrétny projekt pohlcujeme ich priestor. Táto forma nám vyhovuje, je súčasná a dovoľuje nám byť slobodnými a akčnými. Máme za sebou už 5 úspešných akcií. Jediným fyzickým dôkazom našej existencie je náš lightbox a web.
