Už úvod výstavy avizuje, že nejde o tradičný prehľad kresieb na papieri. Práca dvojice Hartworkers (Lucia Dovičáková a Jozef Tušan) je veľkorozmernou kresbou na stenu. Autori v nej zobrazili seba v rôznych konfliktných situáciách. Sčasti autobiografické dielo má byť posledným výstupom dvojice, ktorá pri práci očividne zažíva viac starostí ako radostí. Reflexia spoločnej umeleckej tvorby prebehla našťastie s nadsázkou a humorom a výsledok spoločných bojov stojí za to.
Autobiografický základ majú aj ďalšie práce na výstave. Vizuálny denník Svätopluka Mikytu z rokov 1999-2009 je priestorovou inštaláciou, do ktorej môže divák priamo vstúpiť a takpovediac prehrabávať sa v jeho autoportrétoch. Kresba je integrálnou súčasťou Mikytovej tvorby a táto práca ju ukazuje v procese ako malý súkromný archív. Virtuálny skicár (2010) Veroniky Rónaiovej je tiež inštaláciou, v ktorej autorka vo fragmentárnej podobe „preniesla" tvorivý chaos svojho ateliéru na galerijnú stenu. Jej príspevok obsahuje v koncentrovanej forme mnohé z kľúčových tém, okolo ktorých sa točí celá výstava: procesuálnosť, fragmentárnosť, koncepcia, priestorovosť, znakovosť, intermediálne presahy, pohyb a čas v súčasnej kresbe.
Práve posledné dva aspekty sú príznačné aj pre tvorbu nemeckej umelkyne Anny Tretter, ktorá je na výstave zastúpená konceptom s názvom From Košice to Žilina (2005-2007). Sediac vo vlaku s papierom na nohách sa autorka odovzdala do role pasívneho seizmografu, zaznamenávajúceho pohyby a rytmus ubiehajúcej cesty. Výstupom sú datované kresby a video. Hegel považoval kresbu za vrcholové umenie, pretože odhaľuje rukopis a genialitu autora. Postmoderný koncept Anny Tretter popierajúci vlastný rukopis je zasadený do opačného diskurzu, ktorý pochoval predstavu geniálneho tvorcu a nahradil ho autorom, strácajúcim kontrolu nad vlastnou tvorbou.
Okrem prác na papieri, plátne a textile (P. Kalmus, B. Sirka, V. Frešo, M. Blažo, J. Bartusz, V. Žáková), ďalších multimediálnych inštalácií (R. Čerevka, M. Murín), záznamov intervencií a konceptov (M. Lányi, M. Kvetan) sú obohatením výstavy animované videá Daniely Krajčovej a Mikuláša Podprockého. Na záver mi nedá nespomenúť náčrty Rudolfa Sikoru, takzvané „mindmaps", ktoré sú verejnosti prezentované po prvý raz. Pôsobivé skice pre inštalácie Sikorových retrospektívnych výstav v Prahe a Bratislave sú na jednej strane pracovnými verziami, ktoré vznikli rýchlym ťahom, no v ich dôslednosti dokumentujú autorovo konceptuálne myslenie v „kozmických" súvislostiach. Výstava ponúka zaujímavý prehľad aktuálnych podôb kresby a koketuje s posúvaním hraníc média, ktoré patrí do základnej výbavy každého umelca. Možno nenápadné, ale nenahraditeľné médium.
Výstava vo VSG v Košiciach potrvá do 3.5.2010
