Sme Agenti rovnosti?

Vďaka vytvoreným štruktúram a odhodlaniu sa postupne začalo meniť postavenie žien v spoločnosti. Napríklad v oblasti manželských práv. Potom sa v priebehu XX. storočia, hlavne v 60-tých rokoch, preslávili feministky. Ich práca prispela k zmenám tykajúcim sa rovnakej dostupnosti k edukácii pre mužov a ženy. Postupne sa začali upravovať aj platové podmienky. Ženám bol umožnený prístup k zamestnaniam typickým pre mužov, ako policajt či vojak. Viac žien sa začalo objavovať aj v politike (aj keď stále ten podiel je minoritný, napríklad na Slovensku zo všetkých poslancov v roku 2016 len 19% žien zasadalo v našom v parlamente). Posledné desaťročia ženy aktívne pracujú na tom, aby sa rovnosť konečne dostavila. Pripájajú sa aj muži. Preto ma veľmi potešilo, keď som pred pár dňami počula v televízii o ocenení pre Agentky rovnosti - Rómky, ktoré bojujú za pravá žien v rómskej komunite. Podporujú ich aj muži ako Anton Bobák, ktorý o projekte hovorí: „Zmyslom iniciatívy Agentky rovnosti je posilniť ženy a umožniť im robiť v lokalitách aktivity, ktoré si vybrali samé. Fungujeme tak, že nie ja určujem, čo budú robiť. Ja som dirigent a dirigujem to, čo si dohodnú” (zdroj: https://romovia.sme.sk/c/7977910/agentky-rovnosti-bojuju-na-dvoch-frontoch.html). Agentky rovnosti je veľmi inšpiratívna iniciatíva. Vznikla, lebo pár žien malo chuť niečo zmeniť, zmeniť svoje postavenie, ale predovšetkým chceli vylepšiť možnosti a podmienky pre svoje deti. Ten vplyv na budúce generácie je neoceniteľný. Dáva to nádej, povzbudzuje a dokazuje, že nie je treba veľa, len chcieť a môžeme skutočne meniť realitu. Keď som sa zamýšľala nad tým projektom, zrodila sa v mojej hlave otázka: Sme ale my ako spoločnosť agentami rovnosti? Upozorňujeme na nespravodlivý prístup k ženám (čí mužom) keď sa s tým stretneme? Alebo to nechávame len tak, mysliac si, že sa nám do toho nechce, že možno niekto iný na to upozorní, že nič zlé sa predsa nedeje? Podporujeme sa keď vidíme nespravodlivé konanie (napr. keď muž hovorí svojej žene pred nami, že nemôže ísť pracovať tam kde chce), keď niekto diskriminuje ženu len preto, že je ženou (hovoriac ’tá nám do roka otehotnie, tú nepovyšuj’)? Keď pozorujeme, že sa v určitých komunitách a štátoch povyšuje hlavne mužov, hovoríme o tom? Keď už sa nám ženám podarí dosiahnúť vedúcu pozíciu podporujeme iné ženy, aby mali možnosť ísť za svojími snami, alebo sa ohradzujeme a tvárime sa, že si pomoc ani radu nezaslúžia? Sme teda tí, ktorí stoja za prácou tisícov žien, vykonanou za posledných viac ako 100 rokov? Prácou, ktorá ma slúžiť rovnosti. Sme už skoro na cieľovej čiare? Či tiež stále ešte máme ďaleko k tomu, aby nastala rovnováha? Osobne verím, že sme už blízko. Snívam o svete, v ktorom zabudneme na pohlavie a budeme oceňovať človeka podľa jeho zručností a potenciálu. Predstavujem si svet, v ktorom sa zbavíme stereotypov a namiesto toho ako hodnotiť rozhodnutia iných, necháme ich rozhodnutia robiť a cítiť sa s ich výberom dobre. Sme teda agenti rovnosti? Nechávam túto otázku otvorenú, presvedčená, že väčšina z Vás si ju častejšie a častejšie položí.