Po „rutinnom vyšetrení sa ma môj lekár gynekológ svojsky opýta :“anjelik môj a Vy kedy plánujete otehotnieť?“
„ako prosím“
„dobre ste počula, kedy plánujete otehotnieť?“
„ ja vlastne ani neviem, ešte sa nenašiel ani ten partner a prečo by som vlastne už teraz mala, vlastne tú veľkú zmenu som plánovala až na tridsiatku“
„anjelik, ale v tridsiatke to bude o to horšie“
Fantázia, už aj Bratislava mi pripomína koľko mám, čo všetko by som už mala byť a čo všetko by som mala už čakať atď.
Pochádzam z východu. Kde moje, v intervaloch po mesiaci, návštevy sú okorenené o škriepky s mamou, starkou a všetkými príbuznými ženského pohlavia.
„Ešči neši na poradku“(ešte nie si na poriadku, rozmýšľam, či vôbec pri mojej povahe niekedy aj budem)
A Ty še už asi ani nevydaš, šak to takeho ešči ši ani nenašla co by s Tebu vytrimal. Už ši posledna z poslednych a rob daco so sebu. A podobne výroky hodné radošinského naivného.
„ Náhodné!“ stretnutia s mojimi rovesníčkami z gymnázia a vysokej školy mi niekedy pripomínajú juh proti sever. Alebo skôr, východ proti západu. Otázky typu :
„Ty ešte nie si vydatá a ešte nemáš deti?“ , úspešne a s úsmevom na perách odignorujem.
A oni si veselo štebotajú ďalej : „Náš malý Samko(Peťko, Martin) už sám sedí, a má dva zúbky a fantasticky papá.“ Nech.
Všetky deti raz budú sami sedieť a budú mať nielen dva, ale všetky zúbky a to nielen mliečne a papať budú stále fantasticky. (čo sa týka spánku sa to možno obráti naruby).
Aj tie moje, raz určite áno. A bude jedno či ich budem mať v 27 -mich, 30- tich alebo 35 tich rokoch. Budem ich rovnako ľúbiť, ak nie viac a budú tiež s niekým koho budem ľúbiť a s kým budem vedieť žiť spoločný život.
