Po zážitku z prejazdu Údolia smrti, pobyte v Las Vegas a návšteve okolitých atrakcií viedla naša ďalšia cesta po západe USA ešte hlbšie do vnútrozemia. Už po návšteve Grand Canyonu sme si hovorili, že takú krásu na našej ceste už iba ťažko niečo prekoná. To sme ale netušili, aký dojem v nás zanechá návšteva Monument Valley.
Už cesta autom tam bola zážitkom. Cestovať po krajine v Utahu a Arizone, kadiaľ vedie cesta do Monument Valley z Las Vegas znamená jazdiť dlhé kilometre bez jedinej zákruty, prestriedať diaľnice s bežnými cestami, jazdiť cez horské oblasti alebo naopak rovinatú prériu, ktorej koniec nedovidíte. A to najkrajšie čaká na samom konci cesty, keď v mestečku Kayenta odbočíte na Route 163 označenú ako „scenic“. Nie nadarmo má táto cesta takýto prívlastok, lebo vedie krajinou tak nádhernou, že berie dych. Preslávila sa napríklad aj v scénke v známom filme Forrest Gump, v ktorej je dobre vidieť krásu okolitej krajiny. Miesto, kde sa Forrest Gump zastaví, otočí a prehovorí ku skupine nasledovateľov je dnes označené ako „Forrest Gump Point“ a denne sa tam zastaví množstvo turistov, aby sa na pamiatku odfotili. Trasa je zároveň rajom motorkárov, ktorých tadiaľto jazdí neúrekom.
Za pozornosť stojí, že Monument Valley nie je národným parkom, ale indiánskou rezerváciou v správe slávneho kmeňa Navajo. Z toho pramenia aj isté zvláštnosti a obmedzenia, napríklad veľmi slabá ponuka ubytovacích kapacít. Totiž rezervácia je taký štát v štáte, má vlastnú vládu, aj školy a treba povedať, že v porovnaní s tým, ako sú spravované národné parky v USA, Monument Valley je spravované tak trocha diletantsky. Je to vidieť najviac pri ubytovacích kapacitách, kde napriek veľkej návštevnosti je priamo v údolí iba jedno, a to hotel „The View“. Tak ako prakticky všetko v údolí, aj hotel je majetkom a v správe Navajov, je pomerne drahý, napriek tomu obsadený dlho dopredu. Je situovaný na skalnom brale s panoramatickým výhľadom na údolie, preto svojmu názvu nezostáva nič dlžný a svojim hosťom ponúka naozaj nádherné výhľady z okien a balkónov ich izieb. Treba uznať, že bol navrhnutý veľmi citlivo k okolitej prírode, takže nepôsobí rušivo.
Za týchto okolností sme si rezervovali ubytovanie trocha ďalej, v dedinke Mexican Hat (Mexický klobúk) vzdialenej asi polhodinu jazdy autom a neoľutovali sme, lebo ide o autentickú indiánsku dedinu, kde žijú Navajovia bežný život mimo zraku turistov. Názov dediny je odvodený od neďalekého skalného útvaru, ktorý z diaľky pripomína postavu s veľkým mexickým klobúkom a skladá sa z niekoľkých domov, pár penziónov, benzínovej pumpy a niekoľkých reštaurácií, ktoré vynikajú najmä skvelým steakom. Dedinka je zasadená do malebnej skalnatej krajiny a na dve časti ju rozdeľuje rieka San Juan. Ubytovali sme sa v malom penzióne, veľmi skromnom, ale čistom a útulnom. Jeho prednosťou bol bazén situovaný nad roklinou tvorenou skalami tehlovej až červenej farby, na dne ktorej pretekala spomínaná rieka. Naopak, nedostatkom bola pomerne slabšia remeselná zručnosť staviteľov penziónu, lebo keď sa strhla búrka, po krátkom čase stekala voda zo strechy aj po vnútornej strane dverí..... Miestni stavitelia evidentne nie sú v týchto zväčša suchých a teplých končinách pripravení na odolávať daždivému počasiu.
Hneď na ďalší deň ráno sme zamierili do návštevníckeho centra v Monument Valley. Po krátkej chvíli čakania nám indiánsky dispečer pridelil sprievodcu s veľmi neindiánskym menom David. Prifrčal na džípe s pohonom všetkých kolies, ktorý síce mal najlepšie dni za sebou, ale ako sa aj neskôr ukázalo, terén zvládal stále na jednotku. Prehliadka údolia v Monument Valley totiž vedie výlučne po nespevnej ceste, plnej výmoľov, jám, ale aj prašných úsekoch s vyjazdenými stopami, tzv. Valley Drive, takže autá tu dostanú zabrať. Údolie je možné absolvovať aj vlastným autom, ale pravdu povediac by som vlastné auto tomuto terénu nevystavoval. Keďže bolo pomerne skoré ráno a mierne mrholilo, po údolí sme sa pohybovali prakticky sami a zastávky pri jednotlivých atrakciách, obyčajne plných áut a turistov, boli ľudoprázdne. S Davidom, našim sprievodcom sme si sadli aj ľudsky, lebo po úvodnej formálnej polhodinke sme zaviedli reč na rodinu, priateľov, život v údolí a tak. A keď sme potom od neho vydrankali nech nám porozpráva o svojich skúsenostiach a zážitkoch s turistami z rôznych krajín, bariéra medzi nami sa úplne vytratila. Odmenou za to nám bolo, že sa David rozhodol, že nám ukáže aj miesta mimo obvyklej obhliadkovej trasy. Veľkou zvláštnosťou pre nás bola aj jeho ukážka jazyka Navajov, napodobňujúca reč iných národov. Je známe, že jazyk Navajov je jedinečný a nie je príbuzný so žiadnym iným jazykom. Aj preto napríklad používala Americká námorná pechota v 2. svetovej vojne tzv. kód Navajo, teda špeciálny šifrovací jazyk, pretože všetky ostatné predtým dokázali Japonci vždy rýchlo rozkódovať. O čom sa vie menej, a netušili sme to ani my, je, že v ich jazyku dokážu Navajovia napodobniť jazyk iných národov tak verne, že nerozoznáte, že je to stále Navajčina. Dosť sme sa pritom nasmiali a ani sme sa nenazdali a naša obhliadka sa blížila ku koncu, hoci trvala 3 hodiny. Postupne sme sa na nej pristavovali pri skalnatých útvaroch a miestach, ktoré mali všetky svoje mená. Napríklad East Mitten a West Mitten Buttes (Východné a západné palčiaky, keďže pripomínajú rukavicu) alebo Totem Pole (Totemový stĺp) či Three Sisters (Tri sestry) alebo Ear of the WInd, čo bol obrovský, kruhovitý otvor v skalnom brale, cez ktorý keď fúka silný vietor, vydáva zvláštny zvuk. Zastavili sme sa aj na John Ford´s Point, kde keď sa človek postaví (prípadne posadí na koňa, ktorý je tam pristavený za mierny poplatok), fotka z toho miesta ponúka krásnu panorámu údolia v pozadí.
Po skončení obhliadky sme sa s Davidom rozlúčili a vybrali sme sa k neďalekej stajni. Byť totiž v Monument Valley, ktorý je považovaný za jeden zo symbolov amerického Západu a neprejsť ho na koni by bola veľká škoda. A to napriek tomu, že na koni dovtedy nikto z nás nesedel. Povedali sme si však, že takýchto návštevníkov tu bolo pred nami neúrekom a nejako to zvládneme. Tak aj bolo, ďalší sprievodca nám osedlal kone a vybrali sme sa v jeho spoločnosti na zhruba dve hodiny trvajúcu jazdu, tentokrát do inej časti údolia. Naše jazdecké (ne)schopnosti kone nijako zvlášť nevyrušovali, pokojne kráčali za koňom sprievodcu a až na malé výnimky, keď sa zastavili, aby sa trochu napásli, šlo všetko ako po masle a túto časť sme si naozaj vychutnali.
Myslím, že bez preháňania možno povedať, že Monument Valley patrí medzi najfotogenickejšie miesta na svete. Bolo tu natočených množstvo westernov, najmä s Johnom Waynom a aj v súčasnosti sa tam striedajú štáby a nakrúcajú reklamné spoty ako na páse. Niet divu, jedna úchvatná scenéria strieda druhú, ešte krajšiu. Ak sa niekedy rozhodnete Monument Valley navštíviť a ste pánmi svojho času, nenechajte si nechať ujsť východ nebo západ slnka. Ide o neopakovateľný zážitok.
