Drvivá väčšina severného pobrežia v Kolumbii má drsný charakter, more je búrlivé a nájsť miesto, kde sa dá bezpečne plávať vyžaduje určitú námahu. Samozrejme, sú tu aj také miesta, ale osvedčilo sa nám spýtať sa radšej domácich, ktorí tu dôkladne poznajú každý kút a vedia vás správne nasmerovať.
Naša anabáza pri karibskom pobreží Kolumbie začala v meste Santa Marta, kam sme prišli z vnútrozemia. Okamžite po opustení letiskovej haly sme pocítili nemilosrdne páliace karibské slnko. Rýchlo sme nasadli do pristaveného autobusu, ktorý nás asi za pol hodinu doviezol do centra, kde sme stopli taxík a nechali sa prepraviť do neďalekej dedinky Taganga. Santa Marta, okrem toho, že vôbec nemá atmosféru, nemá v podstate ani jednu pláž, ktorá by stála za návštevu. To bolo naše prvé sklamanie z karibského pobrežia Kolumbie, ale keďže sme o ňom vedeli vopred, zvolili sme rovno únik do Tagangy.
Taganga je malebná rybárska dedinka na pobreží, obkolesená kopcami, vďaka ktorým je tu pobrežie členité, s viacerými zálivmi. Preto je tu aj more pokojnejšie, vhodné na kúpanie. Vďaka tomu, ale aj miestnej atmosfére sa stala obľúbeným miestom turistov, najmä mladých backpackerov z celého sveta. Tí trávia dni na niektorej z okolitých pláží, aby sa večer presunuli späť do dediny. Tu, priamo na pláži v dedine je rad reštaurácií, kde si návštevníci môžu vychutnať dobrú večeru, ku ktorej hrá živá kapela. Ani my sme si nenechali ujsť šancu, dali sme si výbornú čerstvú rybu, najlepšiu, akú sme v Kolumbii mali možnosť ochutnať. Z reštaurácií znela odvšadiaľ hudba, ľudia posedávali na pláži alebo sa prechádzali a po prvýkrát sme tu zažili takú pravú karibskú atmosféru. Bohužiaľ, v Tagange sme strávili iba jeden deň.
Ráno sme už zamierili do ďalšieho cieľa našej cesty – národného parku Tayrona. Ubytovali sme sa neďaleko jedného z viacerých vchodov do národného parku, konkrétne El Zaino. Dôvodom bolo, aby sme neboli zakaždým odkázaní na dopravu, keďže sme tu plánovali stráviť niekoľko dní, ale tiež nemuseli prespávať priamo v parku. Necelý kilometer od vchodu sme našli ideálne miesto. V záhrade, plnej kvetov a pestovanej zelene, ktorá pripomínala rajskú záhradu, bolo umiestnených niekoľko jednoduchých drevených bungalovov a vyvýšených chatiek. Práve v takej sme sa ubytovali a bolo to prekvapujúco pohodlné, napriek jednoduchému vybaveniu. Spokojnosť umocňovala skvelá kuchyňa pani domácej a atmosféru dotvárali jej zvierací miláčikovia, papagáje, králiky, psy a mačky, všetko žijúce v dokonalej symbióze.
Národný park Tayrona je zvláštny park vo viacerých ohľadoch. Okrem toho, že je naozaj rozľahlý, rozprestiera sa na rozlohe 150 km2, uplatňuje sa tu viacero prísnych regulácií s cieľom udržať ekologický a prírodný charakter tohto územia. Z toho vyplýva obmedzený počet ubytovacích zariadení, čo má za následok, že tak ubytovanie, ako aj stravovanie je tu dosť drahé, keďže konkurencia tu nie je veľká. Zásobovanie týchto zariadení, hlavne tých vzdialenejších od vchodov do parku je zabezpečované pomocou koní, čím sa predražuje. Pretože to, čo inde dovezie jedno nákladné auto so šoférom, tak v Tayrone musia prepraviť desiatky koní s pohoničmi, a to niečo stojí.
Čo sa týka úrovne ubytovania, v parku je ich dostupných niekoľko typov, z ktorých tie kvalitnejšie sú pomerne drahé. Cenovo dostupnejšie je iba ubytovanie v kempoch, buď v stanoch alebo v hojdacích sieťach. Tie sú zavesené vedľa seba pod strechou akéhosi megaaltánku bez bočných stien. V závislosti od veľkosti prístrešku ich je vedľa seba zavesených aj niekoľko desiatok, takže to tam vyzerá ako v takých karibských kasárňach.
Vstupné do parku je na kolumbijské pomery drahé, v prepočte približne 13 eur na osobu a deň plus 3 eurá povinné poistenie. Je pritom jedno, či v parku prespíte alebo doň prichádzate zvonku, ráta sa deň. Kontrola pobytu je tu dosť prísna, každý musí mať viditeľne na ruke pásku určitej farby, z ktorej je zrejmé, či je v daný deň v parku oprávnene alebo nie. Samotný park, hoci vyzerá na prvý pohľad idilicky, je však známy aj vysokou úmrtnosťou návštevníkov. Netreba za tým hľadať nič mystické, úmrtia sú spôsobené nedbalosťou návštevníkov, ktorí ignorujú zákazy a varovania. Ide o to, že s výnimkou pláží, ktoré sú bezpečné a určené na kúpanie, lebo sú chránené prírodnou skalnou bariérou, zvyšné pláže sú nechránené. Sú tam obrovské vlny a silné spodné prúdy. Najmä mladí návštevníci, ktorí v parku prespávajú, potúžení alkoholom alebo inými látkami dostanú večer či v noci „dobrý nápad“ okúpať sa na zakázanej pláži. A hoci sú všetky dôsledne a viditeľne označené, aj tak sa tu ročne utopí niekoľko desiatok ľudí. Aj preto, ale nielen preto, panujú pri vstupe do parku, ale aj priamo v samotnom parku, veľmi prísne kontroly batožiny zamerané na drogy a alkohol. Samozrejme, v parku si alkohol kúpite bez problémov, čiže za tým zákazom treba hľadať aj snahu zarobiť a prinútiť návštevníkov míňať peniaze v tunajších reštauráciách, ktoré by bez zákazu mali omnoho menšie tržby.
Od vstupu cez El Zaino sa mikrobusmi dá dostať do parku iba nejakých 5 km, ďalej je to možné iba pešo alebo koňmo. V prvý deň sme zamierili na skúšku k najbližšej pláži od konečnej mikrobusov s názvom„La Piscinita“. Je umiestnená v nádhernom prostredí, ale more je tu búrlivé a na plávanie je určených iba zhruba 30 metrov pláže, ktorá je čiastočne chránená skalnatým bralom a teda vlny a prúdy v tejto časti nie sú také silné, ako v nekrytej časti. Na kúpajúcich tu dohliada plavčík, ktorý každého plavca zavráti naspäť keď vidí, že sa pustil do vody viac ako 15-20 metrov od brehu, aj to iba v chránenej časti pláže. Zvyšná časť je prázdna, dá sa na nej opalovať, ale do vody sa tam nesmie.
Na ďalší deň sme sa vybrali na inú, hoci názvom podobnú pláž „La Piscina“. Je to jedna z najkrajších pláži v parku a jej výhodou je, že vo vzdialenosti zhruba 200 metrov od brehu je chránená skalnatým útesom. Ten tlmí tak vlny, ako aj spodné prúdy a plávanie v tomto obrovskom prírodnom bazéne je tak omnoho bezpečnejšie. Jediným, ale za to dosť veľkým problémom je, že od vchodu „El Zaino“ je k nej treba ísť pešo zhruba dve hodiny a rovnako aj naspäť. Možno sa to nezdá, lesná cestička totiž vedie cez džungľu a väčšinou v tieni, ale pri vysokej teplote a zároveň vlhkosti, ktorá tu panuje, to dá človeku zabrať. Je nutné si zobrať zásoby vody, aj keď je pravda, že po ceste sa dá od domorodcov kúpiť kokosový orech, čo nám padlo viac ako vhod. Neskôr potom, už priamo na pláži je možné občerstviť sa do sýtosti a doplniť chýbajúcu energiu. Samozrejme, okrem možnosti ísť pešo sa dá na pláž prísť aj koňmo, je to ale celkom drahá záležitosť, najmä ak človek vezme do úvahy, že už zaplatil pomerne vysoké vstupné. Túto možnosť preto využíva iba málo ľudí, ako sme mali možnosť vidieť.
Ak by som to mal zhrnúť, národný park Tayrona je nádherný kus divokej prírody, ktorý má svoje čaro, ale aj riziká, ale rozhodne stojí za návštevu. Ak sa človek správa zodpovedne a rešpektuje miestne pravidlá, nie je sa čoho báť. Naopak, keďže park je z jednej strany lemovaný Karibikom s nádhernými plážami a z druhej strany vysokými končiarmi pohoria Sierra Nevada, ide o jeden z najkrajších kútov Kolumbie, aké sme mali možnosť navštíviť. O to viac, že o niečo ďalej na východ, smerom k venezuelským hraniciam sa nachádza ďalšia miestna prírodná atrakcia - púšť Punta Gallinas, kde piesočné duny končia priamo v Karibiku.
Na to, aby sme mali aj zážitok z pláže, akú sme si vysnívali, bolo potrebné premiestniť sa až na západné karibské pobrežie Kolumbie, do Cartageny. Kúsok južne od nej sa nachádza poloostrov Barú a na ňom Playa Blanca. Z Cartageny sa tam dá dostať autobusom asi za hodinu a stojí to naozaj za to. Tyrkysová, čistá a veľmi pokojná voda, pláž lemujú stánky a reštaurácie, kde sa dá v priebehu celého dňa občerstviť za dobrú cenu. Nevýhodou je množstvo predavačov, ktorí pendlujú pozdĺž pláže a budú sa vám snažiť predať všetko možné od výmyslu sveta. Treba však povedať, že nie sú dotieraví a keď vidia nezáujem, dajú pokoj. Pár metrov od pláže sa nachádza viacero menších kempov, čo poteší hlavne backpackerov, ktorí tu môžu prenocovať za relatívne dobrú cenu. Na Playa Blanca sme strávili príjemný deň a podvečer sme sa vrátili späť do Cartageny, aby sme v úzkych uličkách Starého mesta prežili ďalší z neopakovateľných večerov, ktoré toto starobilé mesto ponúka.
