Nielen preto, lebo sme mali ubytovanie priamo v jednej z povestných faviel Ria, ale aj preto, lebo sme obhliadku mesta absolvovali netradične, na motocykloch, v kombinácii s pešími prehliadkami tam, kde sa motorkou nedalo vojsť.
Už cesta taxíkom z letiska bola dobrodružstvom, lebo sme prileteli neskoro večer, čo taxikár, s ktorým sme si pre istotu rovno na letisku dohodli pevnú taxu, využil na divokú jazdu cez poloprázdnu mestskú diaľnicu. Na druhej strane, o necelú polhodinu, čo sme vyrazili z letiska sme sa ocitli pri známej pláži Copacabana, neďaleko ktorej sme mali zarezervované ubytovanie. Odbočili sme do uličky za prvou radou budov lemujúcich pláž a ocitli sme sa pri policajnej hliadke, ktorá, ako som zistil neskôr, tu bola prítomná 24 hodín denne a mala pod dohľadom všetok pohyb dnu a von z favely. Šofér im vysvetlil cieľ svojej cesty a po asi 500 metroch jazdy prudko do kopca sme sa ocitli pri našom hosteli. Bolo už takmer jedenásť hodín v noci, ale na ulici to vyzeralo ako keby bolo poludnie. Síce bola tma, ale po ulici korzovali ľudia, či len tak postávali v hlúčikoch a rozprávali sa. Zastrešené ihrisko, niečo ako telocvičňa bez stien, bolo plné detí a dorastu naháňajúcich – ako inak – futbalovú loptu. Do toho vytrubovanie áut a motoriek, ktorých tu bolo neúrekom. Musím priznať, nepoznajúc realitu, že tých desať metrov od taxíka po vstupné dvere hostela mi pripadali v tomto prostredí nekonečne dlhé. Rovnako ako na ulici to žilo aj vo vnútri. Všetci sedeli na terase, hralo sa na gitare, spievalo a diskutovalo, niet divu, že do postele sme sa dostali až neskoro v noci, čo bolo po dni strávenom cestovaním dosť náročné.
Prvý deň sme strávili úvodným spoznávaním okolia, pláže Copacabana a popoludní sme zašli pozrieť do centra, ktoré bolo pre nás trocha sklamaním. Možno to bolo tým, že bol všedný pracovný deň a tak väčšinu ľudí v uliciach tvorili úradníci z vládnych budov a bánk a miestu tak chýbala atmosféra. Samozrejme, neočakávali sme, že Rio nás očarí historickými budovami v centre, pretože jeho krása a jedinečnosť spočíva úplne v niečom inom. Je to hlavne úchvatná kombinácia oceánu v tesnej blízkosti hôr a údolí, na úpätí ktorých sa rozprestierajú jednotlivé štvrte Rio de Janeiro. Dotvára ho atmosféra pláží, na ktorých pulzuje život počas celého dňa, od skorého rána až do hlbokej noci a prispievajú k nej určite aj samotní obyvatelia mesta, z ktorých vyžaruje pohoda. A to platí aj v prípade obyvateľov favely, v Leme, v ktorej sme bývali. Okrem návštev jej odľahlejších častí v noci, počas dňa sme sa tu voľne pohybovali bez akejkoľvek negatívnej skúsenosti. V zásade sa k nám ľudia správali buď neutrálne, to jest, že si nás nejako osobitne nevšímali, alebo boli vyslovene priateľskí. Dokonca, na radu skúsenejších spolubývajúcich sme podvečer párkrát zašli hlbšie do favely, kde v jednom z miestnych pouličných stánkov predávali údajne najlepšie açaí (ovocie rastúce iba v Brazílii) v okolí, v pohári so zmrzlinou a posypané orieškami. Ešte teraz sa mi zbiehajú sliny, keď si na túto dobrotu pomyslím. Tam sme posedávali na plastových stoličkách priamo na ulici, spolu s miestnymi a nasávali atmosféru miesta.
Priaznivá zhoda okolností spôsobila, že sa nám vyskytla možnosť spoznať mesto netradične, celodennou obhliadkou na motocykloch. Bonusom dokonca bolo, že sprievodca bol Čech, k nemu pribudol ako zaúčajúci sa sprievodca ďalší Slovák (týmto pozdravujeme Vlastíka a Antona), čiže nielen jazyková, ale aj kultúrna blízkosť našej skupinky prispela k tomu, že náš zážitok z tohto dňa je dodnes jedným z tých, na ktoré nikdy nezabudneme. Musím priznať, že keď nám deň predtým náš sprievodca oznámil, že obhliadka trvá zhruba 10 hodín, mal som obavu, ako to zvládneme. Realita bola však napokon taká, že večer, keď sme sa vracali späť do hostela, som ani nechcel veriť, ako ten čas rýchlo ubehol a želal som si, aby trval aspoň raz tak dlho. Skutočne, taký to bol neopakovateľný zážitok, lebo aj vďaka skúsenosti nášho sprievodcu, ktorý dokonale poznal mesto a citlivo vedel vybrať nielen trasu bez veľkej premávky, ale aj tak, aby sme stihli vidieť to najzaujímavejšie, vrátane miest, ktoré bežní turisti v meste nenavštívia. A tak sme okrem klasických zastávok akou je socha Krista Vykupiteľa, parku Tijuca, Selarónových schodov, Vista Chinesa a ďalších navštívili aj najväčšiu favelu v Riu - Rocinha. Tu sme zosadli z motocyklov a vydali sa pešo priamo do jej útrob. Je fakt, že to nie je nič pre slabšie žalúdky, lebo bolo potrebné okrem iného prejsť dlhým, asi iba meter širokým chodníkom, tesne obstavaným z obidvoch strán domami, ktoré sú na prízemí, na úrovni chodníka, prerobené na akési miniobchodíky, s výkladmi bez okien. Chodník bol miestami plný výkalov psov a mačiek, do toho sa z každého druhého obchodíku šíril neznesiteľný zápach, či už išlo o mäso, len tak visiace na háku bez akéhokoľvek chladenia alebo podobné vychytávky. Po chvíli sme však prišli k domu, ktorého majiteľ nám za pár drobných dovolil vyjsť na strechu, z ktorej sa nám otvoril panoramatický výhľad na favelu a časť mesta, ktorý stál naozaj za to (viď video pod článkom). Až tam si človek uvedomí, aká masa ľudí obýva túto nadivoko postavenú časť mesta a celú tú živelnosť, s akou táto favela dospela do súčasnej podoby. Údajne tam má bývať odhadom 300 tisíc ľudí, ale nikto to nevie presne a hovorí sa, že realitou je skôr dvojnásobok. Aby som však ľuďom z Rocinhy nekrivdil, nie všetky jej časti sú také, ako som popísal. Na inom mieste sme napríklad absolvovali skvelý obed v rodinnej reštaurácii, s veľkým výberom jedál skvelej chuti. Ochutnali sme tradičné jedlo, kura s ryžou a fazuľou, ktoré sme zapili džúsom, ktorý tak skvele chutí ovocím iba tam, kde sa aj pestuje a aký na Slovensku človek nemá šancu ochutnať.
Ďalší deň nášho pobytu sme sa rozhodli stráviť bicyklovou obhliadkou miestnej slávnej lagúny a niektorých pláží. Ráno sme sa preto vybrali do miestnej požičovne bicyklov, kúsok od nášho hostela. Keďže bežne nezvykneme so sebou nosiť originály pasov, iba fotokópie, aby sme predchádzali ich krádeži či strate, tentokrát sme s nimi v požičovni nepochodili, lebo žiadali originál. Boli sme nútení vrátiť sa po ne, ale šlapať do kopca k hostelu v tej horúčave sa nám veru nechcelo. Tu nám prišlo vhod využiť služby miestnych mladíkov z favely, ktorí si zarábajú vyvážaním ľudí na motorkách hore do favely a naopak, za pár drobných. Tam v Leme sa grupovali na svojom stanovisku na začiatku favely, kde v družnej debate vyčkávajú na zákazníkov. A opäť, hoci na prvý pohľad cudzincom nepríde skupina urastených mladíkov s motorkami zväčša nijako dôveryhodná, opak je pravdou. A tak kým sa manželka viezla hore, ja som si prisadol k nim na lavičku a čakal, kým sa nevráti, v družnej debate s jedným z nich, ktorý vedel ako tak po anglicky.
Po opätovnom návrate do požičovne bicyklov už všetko prebehlo ako malo a my sme sa vybrali k smerom k lagúne. Okolo nej vedie cyklistický chodník s lavičkami a bufetmi, kde sme si vychutnávali najmä kokosové mlieko, pekne vychladené, pijúc ho cez slamku rovno z kokosového orecha, ako je v Riu zvykom. Po ceste sme odbočili do botanickej záhrady, bicykle nechali u ochotného vrátnika, ktorý nám ich postrážil, kúpili si lístok a pešo sme sa pobrali na jej prehliadku. Vďaka priaznivým prírodným podmienkam je tunajšia botanická záhrada plná všakovakého rastlinstva a stromov doslova z celého sveta. Kvety neuveriteľných farieb a vôní sa tu nedajú ani spočítať a trvá niekoľko hodín, než človek prejde väčšiu časť záhrady. Potom sme pokračovali v jazde na bicykloch, zastavili sa na obed a popoludní zamierili k plážam, pozdĺž ktorých je v Riu cyklistický chodník. Začali sme na pláži Leblon, pozdĺž ktorej sme sa dostali na susediacu pláž Ipanema, kde sme sa aj zastavili trocha sa poslniť a zaplávať si. Voda nebola najteplejšia, hoci teplomer sa v ten deň šplhal k 38°C, čo je však dané tým, že mesto obmýva oceán. Už bol podvečer, keď sme potom prešli popri poloostrove Arpoador na Copacabanu, kde sme náš výletu ukončili a bicykle vrátili. Tým sa zároveň skončil aj náš pobyt v meste, lebo ešte v rovnaký večer sme odlietali domov.
Čo dodať na záver? Rio de Janeiro sa iste javí každému trocha inak. Asi sa ale dá zhodnúť na tom, že je to miesto, ktoré má svoje neopakovateľné čaro a atmosféru a zrejme každý, kto ho aspoň raz navštívi, bude rovnako ako my, ešte dlho po odchode pociťovať za ním smútok a nostalgiu a zároveň túžbu vrátiť sa tam čo najskôr.
