Keď Briti prepojili železnicou v 19. storočí mestečko Kandy cez Nuwara Eliya a ďalej do Ella, aby dopravovali najskôr kávu a potom čaj z horských oblastí do prístavu v hlavnom meste Colombo a odtiaľ do sveta, netušili, že o pár storočí bude táto trať miestnou top turistickou atrakciou a zároveň jednou z najkrajších železničných tratí na svete vôbec. Samozrejme, ani my sme si nemohli nechať ujsť takúto príležitosť, v predstihu sme si kúpili lístok a v deň odchodu sme spolu s ostatnými ráno na stanici v Ella netrpezlivo čakali na príjazd vlaku.
Úprimne, po skúsenostiach z predchádzajúcich ciest vlakom po Srí Lanke sme boli trocha sklamaní, že súprava na tejto trase je modernejšia než na ostatných trasách, lebo tie majú potom svojskú atmosféru. Na druhej strane je pochopiteľné, že sa miestne železnice chcú pred turistami troška vytiahnuť, vediac, koľko ich denne týmto vlakom oboma smermi cestuje. Bez ohľadu na to však platí, že trasa je to prenádherná, lebo jej podstatná časť prechádza horskou krajinou, okolo vodopádov, pomedzi čajové plantáže, či ponad rieky. Z Ella do Kandy trvá jazda 7 hodín, ktoré však aj vďaka pekným scenériám ujdú pomerne rýchlo.
Keď sme vystúpili v Kandy a odbili všetkých dotieravých tuk-tukárov, ocitli sme sa priamo v centre mesta. Po tichu a kľude Ella tu nebolo ani stopy. Kandy, posledné sídlo kráľa, je dnes pulzujúce mesto s hustou premávkou a tomu zodpovedajúcim hlukom a smradom z výfukov, čo nám opäť pripomenulo, že sme v Ázii. Až po chvíli chôdze sme sa pristavili na parkovisku, aby sme sa poobzerali po nejakej preprave k nášmu tamojšiemu ubytovaniu. Bol to zámer, lebo na základe našich skúseností, tuk-tuky parkujúce priamo na staniciach sú drahé a zjednávať cenu, vzhľadom na stály prísun cestujúcich, tam nemá význam. To však neplatí na iných miestach a tak to bolo aj tu, keď sme zjednali omnoho nižšiu cenu podľa našich predstáv, a to takmer okamžite.
Kandy sa rozprestiera v údolí medzi horami a naše ubytovanie sa nachádzalo na úpätí jedného z okolitých kopcov. Bol odtiaľ nádherný výhľad na mesto a hoci to bolo dosť do kopca, v skutočnosti sme boli v centre pešo za 15 minút. Mali sme k dispozícii veľký apartmán, ktorého jedinou nevýhodou bolo, že sme nemohli vetrať v čase, keď sme boli preč, lebo dom bol v dotyku s lesom, odkiaľ sa niekedy zvykli vkradnúť otvoreným oknom do izby opice, ktoré našim predchodcom uchmatli osobné veci. Domáci nás preto dôrazne varovali, aby sme aj my nedopadli podobne, a tak sme zbytočne neriskovali a poctivo privierali pred odchodom všetky okná.
Centrum Kandy je plné historických budov, ale ako som už spomínal, dojem kazí neutíchajúca doprava, od ktorej nie je ušetrené ani centrum. Tam sme mali pôvodne v úmysle navštíviť asi najväčšiu miestnu turistickú atrakciu, Chrám Budhovho zubu, avšak vzhľadom na to, že sme mali oblečené krátke nohavice, nevpustili nás. Keďže sme už nemali dosť času na to, aby sme sa zbehli prezliecť a vrátiť sa, zvyšok večera sme strávili prechádzkou po meste a miestnom trhovisku. Do chrámu sme sa vrátili o dva dni neskôr, už oblečení podľa požiadaviek. Zámerne sme ho navštívili opäť až podvečer, keď už húfy turistov trocha zredli. Pri vchode sme sa museli vyzuť, obuv odovzdali do úschovne a takto sa vybrali na obhliadku chrámu.
Chrám v Kandy patrí k najsvätejším budhistickým miestam na Srí Lanke, viaže sa k nemu totiž vzácna relikvia, ktorou je zub samotného Budhu. Traduje sa, že pri kremácii Budhu sa podarilo z pohrebnej hranice vytiahnuť štyri Budhove zuby, z ktorých jeden prepašovala vo vlasoch na Srí Lanku z Indie v 4. storočí princezná Orissan. Zub má byť umiestnený práve v chráme v Kandy, kde je uschovaný v zlatej nádobke umiestnenej v špeciálnej miestnosti, do ktorej bežný návštevník nemôže vstúpiť, iba nahliadnuť pootvorenými dvermi a aj to iba vo vymedzenom čase. Rad na túto možnosť bol však pridlhý na to, aby sme boli ochotní ho vystáť. Napriek tomu, priestory chrámu sú naozaj atraktívne, s množstvom historických relikvií, ktoré stojí za to vidieť.
V Kandy sa nám podarilo splniť si ďalšiu túžbu, ktorou bolo stráviť nejaký čas v bezprostrednej blízkosti slonov. Kým drvivá väčšina turistov zamieri do najznámejšieho slonieho sirotinca na Srí Lanke v Pinnawale, my sme zvolili síce podstatne drahšiu, ale o to kvalitnejšiu možnosť v neďalekom Kegalle. Nachádza sa tam sídlo neziskovej organizácie Elephant Freedom Project, kde v humánnych a na miestne pomery veľkorysých podmienkach chovajú dve slonice, Raju a Seethu. V bezprostrednej prítomnosti jednej z nich, Seethy, (Raja sa v ten deň vyfintená zúčastňovala slávnostného sprievodu) sme strávili celý deň - sprevádzali ju na prechádzke v lese, kŕmili, napájali vodou a popoludní kúpali v potoku. A aj zbierali sloní trus, treba dodať. Samozrejme, až na ten trus, všetko pod dohľadom mahuta, čo je človek, ktorý sa o slona stará a ktorého ako jediného poslúcha na slovo. A v čase, keď slony odpočívali, sme s domácimi, ktorí to tam organizujú, varili obed, ktorého chuť napokon počas nášho pobytu už žiadne iné jedlo nepredčilo.
Záver nášho pobytu sme opäť strávili pri oceáne, kde sme si vychutnávali posledné dni našej dovolenky. Vo všeobecnosti sme na Srí Lanke zažili nádherné chvíle, ku ktorým prispeli najmä samotní Srílančania, svojou pohostinnosťou a priateľskou povahou. Srí Lanka je rozmanitá krajina, kde nájdete pláže, ktoré sa radia k najkrajším na svete, ale aj nádherné hory. Trocha budú sklamaní tí, ktorí radi šnorchlujú a pre ktorých to nie je ideálna destinácia. Naopak, surferi a ľudia, čo chcú blbnúť v obrovských vlnách oceánu si tu prídu na svoje. Srí Lanka tiež ponúka výborný kulinársky zážitok. Samozrejme, má stále aj čo doháňať, ale berúc do úvahy, že občianska vojna tam skončila iba pred niekoľkými rokmi, do toho prišlo aj tsunami, veľkorysosť k tejto nádhernej krajine a jej obyvateľom je stále namieste.
