Po asi hodinovom lete z Bogoty do Medellínu pristávame na miestnom letisku s honosným názvom José María Córdova International Airport. V skutočnosti leží letisko až pri mestečku Rionegro vzdialenom asi 35 km od Medellínu, od ktorého ho delí vysoké pohorie. Je to teda dosť ďaleko, čo je trocha nepohodlné, lebo musíte riešiť spôsob, ako sa do Medellínu odtiaľ dostať za prijateľnú cenu. V zásade existuje niekoľko spôsobov, ktoré sa odlišujú dĺžkou jazdy aj cenou a teda závisí od toho, či cestujete osamote, vo dvojici alebo v skupine. Od toho závisí aj výhodnosť jednotlivých spôsobov prepravy. Najlacnejší spôsob, ktorý sme využili aj my, je ísť letiskovým autobusom, tzv. Aeropuerto-Combuses. Stoja hneď pri východe z letiskovej haly, cesta s nimi do mesta trvá asi hodinu a cena je 10 000 pesos (približne 3 €/osobu). Treba si však dať pozor na to, že jazdia na dve odlišné miesta v Medellíne, buď k nákupnému centru San Diego alebo k hotelu Nutibara. Takto sú označené aj na prednom skle alebo tabuli za predným sklom. Ak sa teda návštevník rozhoduje, do ktorého nastúpi, je dobré si predtým na mape mesta skontrolovať, odkiaľ je do miesta ubytovania bližšie. Trocha drahšou voľbou od týchto autobusov sú taxíky, pričom žlté sú opäť o málo lacnejšie ako biele, ďalšou možnosťou sú tzv. colectivo taxi (zdieľaná jazda) alebo taxíky Uberu. Dobrou správou je, že ak sa tam človek vyberie po apríli 2019, už bude otvorený nový tunel, ktorý by mal cestu z letiska podstatne skrátiť.
V Medellíne sme sa ubytovali vo štvrti El Poblado, podobne ako väčšina backpackerov, ktorí do mesta zavítajú. Je to bezpečná štvrť s dobrou infraštruktúrou, parčíkmi a ľahkou dostupnosťou do centra a na metro, ktoré má Medellín ako jediné mesto v Kolumbii. Vzhľadom na svoju minulosť, keď Medellín bol centrom drog a miesto s najvyšším denným počtom vrážd v celej krajine sa totiž vlády rozhodli doň významne investovať a tieto investície potom pomohli transformovať mesto do jeho súčasnej podoby. Medellín je dnes moderné, pulzujúce mesto s asi 2,5 miliónom obyvateľov, v ktorom sa konajú pravidelne výstavy či módne prehliadky, ako v každom meste podobnej veľkosti. Jeho pozitívom je aj celoročne stabilné príjemné počasie, ako aj prijateľné cenové relácie, čo malo za následok, že v ostatných rokoch sa tu natrvalo usadilo veľa cudzincov, pre ktorých sa mesto stalo novým domovom. Samozrejme, tak ako všade, aj tu sa nájdu miesta, kam sa neodporúča chodiť osamote v nesprávny čas, ale inak vás mesto očarí. Aj my sme pri odchode s ľútosťou konštatovali, že sme si na objavovanie jeho krás vyhradili málo času.
V prvý deň pobytu sme vyrazili celodenný trip do neďalekého Guatapé. Od Medellínu je vzdialené zhruba 2 hodiny jazdy autobusom a návštevníkov sem priťahuje hlavne nádherná príroda so zálivmi, vysoká skala El Peňol, ale aj dedinka samotná, kvôli svojej farebnosti a celkovej atmosfére. Prvou zastávkou bol práve El Peňol, pretože autobusová zastávka je priamo na začiatku schodov, ktoré vedú až hore na skalu. Než tam človek vystúpa, musí absolvovať celkovo 740 schodov, väčšinu z nich kolmo hore. Aj preto je najlepšie sa tam vybrať ráno, keď sú schody v tieni skaly, kedy sa stúpa predsa len o niečo ľahšie. V deň našej návštevy bolo slnečno a príjemných 25 stupňov, hoci počas jazdy autobusom bolo celý čas zamračené a dokonca aj mierne mrholilo. Než sme však stihli prísť na miesto, vyčasilo sa a mali sme zhora nádherný výhľad. Hore na skale je vyhliadková plošina, z ktorej je vidno na okolitú prírodu a zálivy. Je to nádherný kus krajiny a návštevníci, ktorí sa zdržia dlhšie tu trávia čas aj rôznymi vodnými športami, čo je ďalšia z miestnych atrakcií.
Po návrate z El Peňol sme sa nechali odviezť priamo do dedinky Guatapé, ktorá leží neďaleko. Keďže bolo okolo poludnia, bola akurát siesta a tak uličky boli takmer prázdne. V kľude sme si tak mohli prejsť námestie a uličky s pestrofarebnými domami, ochutnať miestny „street food“ a pivo, prekvapujúco dobré, ale aj drahé, čo platí pre celú Kolumbiu (aj 3 € za 3 dcl v reštaurácii). Milovníci piva by sa preto mali pripraviť na to, že sa v Kolumbii musia zásobovať kúpou v obchode, ak chcú ušetriť, kde plechovka malého piva stojí menej, zhruba euro.
Na ďalší deň sme sa rozhodli pre tzv. graffiti tour v niekdajšej najobávanejšej favele nielen v Medellíne, ale v celej Kolubmii – Comuna 13 (San Javier). Ráno sme sa skupina 5 ľudí stretli na dohodnutom mieste s miestnym sprievodcom. Vyrástol a býva priamo vo favele a tak dokonale pozná nielen celú históriu tohto miesta, ale aj všetkých ľudí, ktorých sme tam v ten deň stretli. Na celom tripe sme zažili niekoľko zvláštností, počnúc tým, že sme prepravovali najskôr kabínkovou lanovkou, ktorá je v Medellíne jedným zo spôsobov mestskej hromadnej dopravy. Veľkú časť prehliadky favely, ktorá, ako to už býva, leží v pomerne prudkom kopci nad mestom, sme zasa prechádzali pomocou eskalátora. Pripadalo nám to dosť neobvyklé, ale náš sprievodca nám vysvetlil, že je to jedna z vyššie spomínaných investícií, za ktorou bola snaha zlepšiť životné podmienky pre obyvateľstvo tejto kedysi najchudobnejšej a najnebezpečnejšej časti mesta. Hovoril nám, ako predtým ľudia po strmých schodoch nosili na chrbtoch starých aj chorých ľudí k sanitkám dolu, keďže do vyššie položených miest favely žiadne cesty nevedú a ako im eskalátor v tomto uľahčil život. A musím povedať, že sme boli prekvapení, ako si ho tamojší ľudia vážia a až úzkostlivo snažia ochrániť pred poškodením. Aj nás hneď na začiatku obhliadky sprievodca upozornil, že je prísne zakázané stúpať po schodoch (údajne aby sa zabránilo poškodeniu mechanických prevodov) a dovolené je iba stáť a nechať sa viezť. A potom počas dňa prísnym okom dozeral, či toto pravidlo dodržiavame a upozorňoval aj ostatných turistov, keď videl, že to porušujú. Okrem toho sú na jednotlivých poschodiach eskalátora rozmiestnení zriadenci, ktorí dohliadajú na prepravujúcich sa ľudí a pomáhajú im, ak treba.
Čo sa týka samotných graffiti, v Južnej Amerike je to samostatný fenomén, spôsob vyjadrovania, ktorý dotvára typický kolorit tamojších miest a dedín. Priamo v Comuna 13 má každá nástenná maľba svoju históriu a ich autori požívajú v miestnej komunite náležitý rešpekt a úctu. Nie sme v tomto smere odborníci, preto ako laici konštatujeme, že niektoré kresby boli naozaj zaujímavé a vyžadovali kus talentu a umeleckej zručnosti. Ich motívom boli väčšinou udalosti z histórie favely, najmä z obdobia, keď armáda čistila štvrť od drogových kartelov a polovojenských skupín, ktoré tam boli usídlené. A keďže to urobila typicky po vojensky, zomrelo pri tom množstvo nevinných obetí, vrátane detí. Všimli sme si, že v historickej pamäti súčasných obyvateľov štvrte tieto spomienky stále rezonujú.
Náš krátky pobyt v Medellíne sa týmto skončil, ďalší deň ráno sme odlietali do mesta Santa Marta ležiaceho na severe krajiny, kde nás čakala záverečná fáza pobytu a objavovanie krás karibského pobrežia Kolumbie. Odtiaľ sme si takisto odniesli niekoľko nezabudnuteľných zážitkov z návštevy dedinky Taganga, národného parku Tayrona a návštevy Cartageny, ktorá je súčasťou kultúrneho dedičstva UNESCO.
