Kde sa podela dobra hudba

Je to fakticky na infarkt. Minule mi jeden kamarát púšťal CD od Ushera, ktoré pokladal za vrchol originality a hudobnej vyzrelosti, dokonca ma presviedčal o hĺbke textov. Pozrel som sa naňho a chytil ma taký výbuch smiechu, že som sa musel premáhať, aby som sa neváľal po zemi. Stále to isté:,,Oh, baby, I love you, uuh,...‘‘ a v druhej pesničke nastala brutálna dynamická zmena: ,,I, aha, bbaby llovee ya, ahaa, yeeah,...‘‘, no nie je to úžasné. Poučil som teda kamoša, že by si mal dať vyšetriť sluch a pár lalokov mozgu, a potom nech ma zavolá. Vrátil som sa o pol roka s nádejou, že už zmúdrel. No bolo to ešte horšie – pustil mi istých K*****f**t. Počúvam, začiatok celkom ujde. Moje nadšenie ale rýchlo vystriedal des. Ko*** sem, ku*** tam, a nech všetci idú do p***. Ach, aké originálne a tvrdé, fúúha. Taký zmysluplný text, to môj mozog už nestíha. Takže som ho aj ja poslal niekam, že ak ma ešte raz bude takýmto brakom otravovať, tak ho ja osobne ,,napchám‘‘ do časti tela, o ktorej spievajú na tom CD.Snažil sa mi dovolať, no márne. Nebol som ochotný ho počúvať. Jeden deň už volal asi desať krát, tak som to konečne zdvihol a odvrkol som, že čo zas chce. Nadšene hučí, huláka, že tentoraz to bude absolútna bomba a vraj mi z toho spadne sánka na zem. ‚,O.K.‘‘, povedal som si, ,,ak to vravíš ty, tak to bude uuurčiteeee pravdaaaaaa.‘‘ O asi 20 minút som sa nešťastnou zhodou okolností ocitol do tretice uňho. Hovorím nešťastnou, lebo prvé, čo mi odpadlo na zem, boli moje prasknuté bubienky. Zahučal som teda naňho, že nech to okamžite vypne, lebo si z jeho vlasov spravím bassgitaru, zo skalpu bubny a z medziočného priestoru terč na dýku. Vypol to, i keď so sklamaním. No práve, keď som sa chystal vyjsť s rachotom von, strčil mi do ruky kazetu, veľmi silne pripomínajúcu tie jeho braky. Kamoši z paneláku to vraj drtia dňom i nocou.Odhodil som ju medzi ostatné zbytočnosti a vrátil som sa k televízii a rádiu. Bolo to však omnoho horšie, ako tie braky, čo som musel u môjho kolegu trpieť. Vyhrabal som teda tú inkriminovanú kazetu. To som ešte netušil, ako tá kazeta zmení celé moje vnímanie hudby. Linkin Park – Hybrid Theory, tak sa volala. Pustil som ju raz, dvakrát a zbadal som sa až o hodinu aj pol, keď ma z tranzu zobudila moja mutter s požiadavkou na upratanie mojej izby. Páčili sa mi, a to veľmi. Každá pesnička bola iná od druhej, a to nielen názvom, či dvoma zmenenými tónmi alebo slabikami v texte. Presne ako na horskej dráhe – najprv chvíľu ticho, stúpanie hore a naraz hluk, no nie prílišný, a prudký pád dolu. Texty mali myšlienku, nebola to len zbuchnutá kopa rôznych klišé, ale umelecké dielo, skoro ako kratšie básne.Od tej doby mi padlo do oka už veľa iných, aj keď rockových alebo numetalových, skupín, no Linkin Park je stále u mňa na 1.mieste. Otvorilo mi to oči a vyčistilo myseľ od všetkého toho hudobného balastu. Zrazu som si uvedomil, že to, čo som pokladal za vrchol, boli poväčšine len ukradnuté klenoty, bezostyšne okopírované, či dokonca prezentované ako horúce novinky. Práve teraz znova ,,fičím‘‘ na Live in Texas od Linkin Park a pýtam sa: ,,Kde zmizla všetka hudba, čo má hlavu a pätu, kde sa skrýva?‘‘ Možno pod tou hŕbou vašich Cdčiek od XY, ktoré ukradol a pridal tam tie dva tóny.