Táto kniha, pôvodne vydaná v roku 1991, je považovaná za jednu z najzreteľnejších, najrozumiteľnejších a najvýstižnejších podaní dejín západného myslenia. Je napísaná elegantným štýlom a číta sa s napätím ako román, ktorého časti sa odvíjajú jedna od druhej a ktorého koniec nepoznáme. Tarnas nám neprezradil svoju tézu na začiatku, ako to býva u iných autorov a tak čitateľ nemá dojem, že k jednotlivým časovým obdobiam a ich protagonistom pristupuje so zaujatím. V každom období Tarnas vyjadruje svoje sympatie k časovému kontextu, k lokálnemu a globálnemu svetonázoru a ak by sa malo zdôrazniť jedno slovo, ktoré západnú tradíciu myslenia v Tarnasovom ponímaní vyjadruje, je to slovo "vášeň". V USA sa kniha stala bestsellerom a už po desiatich rokoch v predaji začala byť považovaná za "masterpiece" a klasiku, ktorá v jednom zväzku obsahuje základ všetkého, s čím by sa mal študent liberálneho vzdelania o histórii západného myslenia oboznámiť.
Autor v nej podľa vlastných slov "vyrozprával komplexnú historickú drámu, ktorá sa odohrala v zmenách svetonázorov západnej civilizácie od čias antiky až po modernu a postmodernu". Jeho cieľom "bolo pochopenie veľkých filozofických, náboženských a vedeckých myšlienok a prúdov, ktoré postupne behom storočí vytvorili pohľad na svet, ako aj samotný svet, v ktorom dnes žijeme". Tento svet však nie je bez problémov. Je to príbeh Prometea, ktorý sa vzoprel bohom, vymanil sa z ich područia, aby sa postupne začal stavať na vlastné nohy a aktívne preberať osud do vlasných rúk. Neskôr však zistil, že zostal osamotený, opustený, je prikovaný ku skale a čelí výzvam, o existencii ktorých na začiatku nemal ani poňatia. Ako a či sa s týmito výzvami dokáže vysporiadať je pokračovaním tohto príbehu, ktorý bude treba ešte len napísať.
Tarnas začína svoju knihu antickým Gréckom. Popisuje mýtické obdobie, panteón plný bohov, ktorých osudy sa prelínali s osudmi ľudí a určovali ich, ako to vyjadruje Homér vo svojich eposoch. Pokračuje obdobím zastretia vízií sveta bohov a prebudenia sa do bdelého vedomia, počiatkov kladenia otázok, pluralizmu, vzniku filozofie, empirického skúmania sveta a napätia, ktoré toto prebudenie so sebou prinieslo. Niekoľko strán venuje každému z najväčších hviezd na filozofickom nebi: Sokratovi, Platónovi a Aristotelovi. Vzápätí popisuje ťaženia Alexandra Veľkého, ktorý myšlienky týchto troch velikánov spolu s helénskou kultúrou porozosieval pri svojom vojenskom ťažení po celom vtedy známom civilizovanom svete (Egypt, Mezopotámia, Perzia, India).
Ďalšiu časť tvorí obdobie Ríma, ktorý si grécke územia podmanil a prevzal jeho kultúru. Rím navyše zaviedol pojem univerzálneho občianstva, vytvoril zákonodarstvo, zdokonalil správny systém, vojenskú stratégiu a technológiu.
V čase vrcholu vlády Ríma a jeho ovládnutia kolónií sa začali na malom území v Palestíne zo židovských náboženských koreňov rozvíjať zárodky kresťanstva. Tarnas popisuje zvláštnosti židovského národa s jeho pocitom výnimočnosti a jedinečnosti. Židia si po stáročia udržiavali vzťah k jedinému všemohúcemu, ale prísnemu Bohu, ktorý vyžadoval absolútnu poslušnosť, pričom celý hebrejský národ bol obklopený národmi uctievajúcimi lokálne mestské a iné božstvá s obmedzenými kompetenciami. Kresťanstvo, vychádzajúce z historickej osoby Ježiša, do ktorého sa podľa prorokov vtelil spasiteľ, Kristus, syn Boha, vyšlo síce z tohto prostredia, ale len veľmi malý počet Židov ku kresťanstvu naozaj konvertoval. Napokon to bol Pavol, príslušník hebrejského národa, rímsky občan s helénskym vzdelaním, ktorý síce nikdy Ježiša osobne nestretol, ale ktorý po vízii na ceste do Damašku, kam išiel prenasledovať príslušníkov nového náboženstva a následnej vlastnej konverzii k nemu, rozšíril kresťanstvo medzi gentiles - nežidov. Tarnas venuje pozornosť mnohým aspektom jednoduchého kresťanstva v rokoch pred jeho ustanovením za oficiálne náboženstvo Ríma. To nastalo krátko pred rozpadom Rímskej ríše. Rímska ríša síce prestala existovať, ale vtedy už dobre organizovaná kresťanská cirkev prevzala celú administratívnu správu s biskupmi a pápežom na čele podľa jej vzoru a začala šíriť svoje učenie a dogmy na sever medzi barbarské kmene, ktoré k pádu ríše prispeli.
Kniha pokračuje uvedením myšlienok Augustína z Hippa. Augustín, hoci žil v staroveku, bol svojim myslením mužom stredoveku a jeho predstava o kresťanstve, vychádzajúca z jeho osobného života a skúsenosti zavládla v katolíckej cirkvi na celé storočia po ňom. Po rozpade Ríma sa v Európe na helénsku minulosť zabudlo, filozofia sa nepestovala, aká-taká vzdelanosť sa udržiavala len v zopár kláštoroch. Zmena nastala až v období školastiky po roku 1000, ktoré bolo sprevádzané rozpadom vazalských feudálnych vzťahov, vznikom miest, stavbou katedrál, obchodom, zakladaním univerzít a návratom Aristotelových spisov, medzitým udržiavaných arabskými učencami. Tomáš Akvinský pokrstil Aristotela, dokázal zlúčiť jeho filozofiu (rozum) s vierou. Onedlho však do popredia vystúpili nové problémy, spory o univerzálie, ktoré boli predzvesťou a naznačovali smer nového a rýchleho vývoja. Zvyšok však už nechám na čitateľa.
Zásluha za vydanie Tarnasovho diela patrí Vladimírovi Lobotkovi (Vlado absolvoval dva semestre na Kalifornskom inštitúte integrálnych štúdií priamo pod Tarnasovým vedením), ktorému vďačíme za roky vynaloženého úsilia a obetavej práce pri preklade tejto 450 stranovej práce. Slovenskému čitateľovi tým umožnil prístup k ucelenému pohľadu na európske dejiny z vtáčej perspektívy. K týmto dejinám sa napokon hlásime aj my, sme ich súčasťou a a nemali by sme sa zriekať ambícií spolupôsobiť v nich aj naďalej.
