"Aká je hlavná myšlienka diela?", "Ako bol použitý ten a ten výrazový prostriedok?", "Čo malo hlavný vplyv na formovanie osobnosti autora?", "Čo chcel autor vyjadriť cez hlavnú postavu?" Nevedeli sme, čo od nás chce, lebo nám to nikdy neprezradila a nevedeli sme ani nájsť spôsob, ako na to prísť. Často sa jednalo o nejakú kombináciu výrazov typu: "autor si uvedomuje svoju pomíňajúcu mladosť a smúti za ňou, popisuje ťažké postavenie chudoby, boj za spravodlivosť, národné uvedomenie" a podobne a úbohý študent mohol dúfať, že mu to prejde. Pani učiteľka nám neustále dávala najavo, aká je s nami nespokojná, lebo sme boli leniví a hlúpi. Na každej hodine prevracala očami a zalamovala rukami. Čítať povinnú literatúru bolo utrpením pre mňa aj pre mojich spolužiakov. Čítali sme len s úmyslom rýchlo nájsť odpovede na jej otázky a na vlastný príbeh čítaného literárneho diela sme sa nedokázali sústrediť. Mnohí sa čítať ani nenamáhali a čitateľské denníky odpisovali od študentov z vyšších ročníkov. Od nich sa naučili niekoľko viet o príbehu a jeho hlavných hrdinoch, zopár všeobecných fráz a tak dúfali, že literatúrou nejako preplávajú.
V druhom ročníku prišlo prekvapenie. Na slovenčinu sme dostali staršiu pani, ktorá sa práve vtedy vrátila z dôchodku na pár rokov zastupovať. Keď prišla na prvú hodinu, na tvári mala úsmev, svoje skriptá položila na stôl, postavila sa pred nás a začala rozprávať. Bývali sme triedou neposedných a nezvládnuteľných pubertiakov, nudievali sme sa, bývali sme hluční, po triede sme počas vyučovania zvykli hádzať papiere, vyrývali sme lavice, boli sme drzí. Mnohí učitelia nás museli sústavne napomínať, aby sme boli ticho. Na veľké prekvapenie nás všetkých sme už od prvej hodiny s našou novou slovenčinárkou a po každú ďalšiu hodinu bez akéhokoľvek napomínania sedeli a so zatajeným dychom počúvali. Aký obrovský rozdiel to bol oproti ostatným hodinám. Ona nám otázky nekládla. Ona nám o tých novelách, románoch a básniach rozprávala príbehy. Vyrozprávala nám dej epických aj atmosféru lyrických literárnych útvarov. Prezradila nám ich tajomstvá. Vykreslila nám osobné príbehy autorov, atmosféru doby, v ktorej žili, problémy, ktoré riešili. A to jej rozprávanie, to bol zážitok počúvať. V mysliach nás preniesla do iných svetov. Zrazu sme zistili, že nechceme, aby jej hodiny končili. Doteraz sa pamätám, ako nám so zápalom prednášala o Remarquovi a jeho novele Na západe nič nového alebo o Rollandovom Petrovi a Lucii, či o Starcovi a mori od Ernesta Hemingwaya. Jej rozprávanie malo ďaleko od formálnych suchých analýz kompozície, hlavných postáv či skrytých úmyslov autora. Vyrozprávala nám ich tak, že sme vo vlastnom vnútri spoluprežívali situácie, v ktorých sa hlavní hrdinovia ocitli. Ako mladí ľudia sme sa s nimi dokázali stotožniť. Navyše v nás vzbudila záujem dozvedieť sa viac. Pod jej vplyvom sme zmenili prístup k povinnému čítaniu. So záujmom sme čítali Timravu, Tajovského, Mila Urbana či Zuzku Zgurišku. A navyše my sme o tých novelách začali medzi sebou so záujmom debatovať aj cez prestávky! Tí istí študenti, ktorí boli pred rokom hlúpi a leniví sa zrazu zmenili na študentov plných záujmu, motivácie a nápadov. To bolo čosi na našu triedu neslýchané.
Keď som na maturitnú písomku zo slovenčiny (maturovala som na inej škole) dostala tému Laco Novomestský, nebola som nejako zvlášť pripravená, ale napriek tomu som napísala celkom slušnú prácu na základe toho, čo som si z rozprávania tejto pani učiteľky pamätala. Jej výrazy, vety ba dokonca celé opisy mi zostali v pamäti aj po mnohých rokoch neskôr. A záujem o literatúru, ktorý v nás vzbudila, ten pretrváva doteraz.
