Stretol som smrť. Civeli sme jeden na druhého a ona s jemným úškrnom. Teda aspoň sa mi to zdalo i keď pri nej si je človek istý len jedným.
Stretol som smrť a nedesila ma. Skôr ma desil pocit, že ma nedesí. Stál som a ona stala predo mnou. Tmavým a prázdnym pohľadom civela niekde cezo mňa. Aspoň v tej chvíli som mal ten pocit. Zdalo sa mi, že rozmýšľa či dvihnúť kosu alebo nie. Ale asi sa mi to len ozaj zdalo.
Stretol som smrť a s pokojom v duši som čakal následky. Pohla sa. Už bola skoro na dosah a .... zastala. Obzerala si ma a ja som cítil jej ľadový dych. Cítil som ako mi tuhne krv a srdce prestavalo biť. Prečo ešte rozmýšľa? Prečo už neukončí toto podivne stretnutie?
Stretol som smrť a začal som mať dojem že jej rozumiem. Pri pohľade do jej tmavých očí som videl stáročia, tisícročia, milióny rokov plných umierania, ktoré sa však nikdy neskončia. Cítil som rešpekt a úctu. Len strach nie.
Stretol som smrť a napadlo ma že si ju musím poriadne obzrieť, veď ju vidím naposledy. Pripadala mi hrozne známa. Veď si o nej prečítate aj v rozprávkach. Len s tým že mne nepripadala vôbec zlá. Bola ako stará známa z vedľajšieho vchodu.
Stretol som smrť a zdalo sa mi že sa začala usmievať. Je už koniec? Príde už to, čoho sa každý bojí? ...... Na čo ešte čaká? Vychutnáva si ma ako keď my jeme čokoládu. Zdalo sa mi to ako celá večnosť ako celé tie milióny rokov počas ktorých sa tu ona prechádza.
Stretol som smrť a zamrazilo ma. Odchádza. Odchádza, ale ja ešte stále cítim váhu svojo tela. Pomaly sa vzďaľuje a ja na ňu hladím s otázkou na perách. Prečo? ....
Stretol som smrť alebo to bolo len zdanie? Bol to len ďalší z mojich snov? Keď nie, tak prečo za mnou prišla? Možno sa to dozviem pri našom ďalšom stretnutí. Možno sa to nedozviem nikdy, no jedno už viem. Nemám z nej strach. Je tu už večnosť a prechádza sa pomedzi nás. Vnímame ju, veľa krát i cítime, no vždy sa jej bojíme.
