Narodil sa 5 júla 1951. Jeho otec, PhMr. Gustáv Stibrányi (Gusti-báči) bol nadšeným speleológom, uznávaným amatérskym archeológom a vynikajúcim znalcom prírody aj histórie Slovenského krasu. Svojho syna viedol nielen k láske k rodnému kraju, ale aj k aktívnemu poznávaniu a objavovaniu jeho tajomstiev. Malý Gusto sa prvý raz dostal do jaskyne už ako päťročný chalan. Podzemný svet mu učaroval a v marci 1969 sa stal členom Speleologickej skupiny pri Baníckom múzeu v Rožňave a aktívnym členom Slovenskej speleologickej spoločnosti.
Kúpanie v Drienovskej jaskyni, foto G. Stibrányi
Mladý Gusto sa nezastavil pri jednoduchých jaskyniach, do ktorých možno pohodlne vstúpiť. Lákalo ho prenikať hlbšie do priepastí a zdolávať prekážky, ktoré predchádzajúca generácia jaskyniarov nedokázala prekonať alebo zvládala len s veľkými obtiažami. Začiatkom 70-tych rokov začali jaskyniari pre zostup do priepastí namiesto ťažkých rebríkov používať ľahké a skladné laná. Objavilo sa množstvo pomôcok a metód, ako sa po lane bezpečne a efektívne pohybovať. Ich ďalší vývoj umožnil prejsť od systému hlavného a istiaceho lana k jedinému lanu – vznikol celkom nový spôsob pohybu v jaskyniach – jednolanová technika. Umožnila objavovať a skúmať hlboké priepasti.
Gusto Stibrányi sa stal jedným z najznámejších priekopníkov nového spôsobu speleologického prieskumu. Už v roku 1970 zostúpil po lane do 75 metrov hlbokej Jelenej priepasti na Plešivskej planine. Gusto sa ale neuspokojil s existujúcimi riešeniami, stal sa neúnavným vynálezcom a zlepšovateľom lezeckých pomôcok, rozpracoval rôzne metódy lezenia po lane, spolu s ďalšími speleoalpinistami zostavil bezpečnostné pravidlá, ktorými sa jaskyniari dodnes riadia. S jemu vlastnou pedantnosťou zaviedol testovanie horolezeckých lán, uzlov a ďalších pomôcok a spolupracoval s ich výrobcami na vylepšeniach. Gustove metódy sa rozšírili v celej strednej Európe a dostalo sa im uznania aj v takých speleologických krajinách, ako Francúzsko, Taliansko či Španielsko. Výskum lán v extrémnych podmienkach Gustáva Stibrányiho bol ocenený ako najlepší technický príspevok na Svetovom speleologickom kongrese v roku 1986.
Ako dlhoročný predseda Technickej komisie Slovenskej speleologickej spoločnosti založil školu jednolanovej techniky, tak zvané Lezecké dni SSS, na ktorých sa mladí jaskyniari zoznamujú so základmi speleoalpinizmu. V roku 1985 napísal G. Stibrányi skriptá Základy jednolanovej techniky, ktoré dodnes patria k používaným príručkám. Veľa cestoval a prinášal skúsenosti západoeurópskych a amerických jaskyniarov zo speleoalpinizmu a záchranárstva do strednej Európy. Vlastné Gustove vynálezy a poznatky využívali speleologické skupiny v mnohých krajinách.
Ku koncu 80-tych rokov, kedy sa uvolnili pravidla socialistického režimu, založil Gusto Stibrányi malú firmu na výrobu a predaj speleologického vybavenia. Jeho usilovnosť a pečlivosť sa pretavili do úspechu značky Meander. Vymýšlaľ nové jaskyniarske pomôcky, svietidlá, jaskynarske kombinézy, ochranné odevy. Firma sa stala jednou z najznámejších firiem na dodávku speleologickej a záchranárskej výstroje v strednej a východnej Európe a presadila sa aj v západoeurópskych krajinách.
Zostup do Bezodnej ľadnice na Silickej planine, Foto G. Stibrányi
Gusto Stibrányi zorganizoval alebo spoluorganizoval poznávacie aj objaviteľské expedície do známych svetových jaskýň a krasových oblasti, ktoré urobili slovenskému jaskyniarstvu dobré meno vo svete. Prvou takou zahraničnou výpravou bol zostup do priepasti Ptasia studna v poľských Červených vrchoch. Najznámejšou výpravou sa stala výskumná expedícia do Sima G.E.M.S. v Španielsku v roku 1981, najviac úspechov ale priniesli objaviteľské expedície na planinu Biokovo vo vtedajšej Juhoslávii v polovici 80-tych rokov. Bolo veľa ďalších ľahších aj náročných zostupov v poľských Tatrách, gréckych jaskyniach a nakoniec aj v najhlbších jaskyniach sveta vo francúzskych Pyrenejach.
Gusto Stibrányi okolo seba zhromaždil skupinu mladých chlapcov, ktorí zapálene skúmali a objavovali jaskyne a priepasti v rodnom Slovenskom krase. Podľa Gusta Stibrányiho je dnes pomenovaná Gustova vyvieračka v Hájskej doline, známy je jeho pokus o otvorenie vyvieračky Vízavat v Zádieľskej doline. Objaviteľské úspechy dosiahol napríklad v Čertovej priepasti na Hornom vrchu, v Jaskyni na Kečovských lúkach, v Ponornej priepasti na Silickej planine. Najväčší úspech jeho skupiny ale bolo objavenie Vápennej jaskyne pri Hrušove v máji 1983. V zime 1983 sa chalani okolo Gusta Stibrányiho osamostatnili od rožňavských jaskyniarov a založili si Skupinu Jána Majku so sídlom v Turni nad Bodvou. Ich pozornosť sa sústredila hlavne na strednú časť Slovenského krasu.
Jaskyne nestačí objavovať, treba ich aj zdokumentovať. Pedantnosť a usilovnosť, s akou Gusto pristupoval k riešeniu každého problému, sa prejavila aj v jeho fotografickej dokumentácii podzemných krasových javov. Fotografie Gustava Stibrányiho sa objavovali v najrôznejších speleologických publikáciách, vyhrávali ceny na fotografických súťažiach a stali sa vzorom pre väčšinu vtedajších jaskyniarov. V roku 1994 sa Gustove fotografie podzemných krás Slovenského krasu stali súčasťou úspešného návrhu Slovenskej a Maďarskej republiky na zaradenie jaskýň Slovenského a Aggteleckého krasu do Zoznamu svetového dedičstva, na príprave ktorého mal autor spolu s Gustom Stibrányim česť spolupracovať.
Gustáv Stibrányi pri otvorení Veľkého traverzu v roku 1997.
Ďalším veľkým projektom, kde sa naše cesty zišli, bolo premostenie Zádielskej tiesňavy v Slovenskom krase v auguste 1997. Gusto Stibrányi ako vedúci organizačného štábu prispel rozhodujúcou mierou k úspešnému vyriešeniu technických problémov aj prekonaniu byrokratických prekážok zo strany vtedajších ochranárov. Tak zvaný Veľký traverz znamenal prielom do techniky dlhých lanových premostení a ako najdlhší lanový traverz na svete sa dostal aj do Guinnessovej knihy rekordov. Pre okolité obce bol Veľký traverz veľkou turistickou atrakciou, ktorú navštívilo 15 tisíc ľudí.
Gusto Stibrányi prekonáva na lane Zádieľskú tiesňavu
Po svojej päťdesiatke sa Gusto Stibrányi vzdal svojich funkcií v jaskyniarskom hnutí a ustúpil miesto mladším. Sústredil viac na hory a ich povrchové krásy, vystúpil na viacero atraktívnych vrcholov. Najvyšším bol Muztagh Ata (7546 m n.m.) vo východnom Pamíre, ktorý dosiahol vo veku 59 rokov. V roku 2008 zarezonoval v slovenskej verejnosti oprášením starého nápadu premostiť lanovým traverzom dva tatranské štíty a zviditeľniť tak slovenské prírodné krásy v horolezeckom svete. Tentoraz ale jeho entuziamus nestačil na prekonanie výhrad štátnych ochranárov a nacionalistických predsudkov niektorých tatrancov.
Gusto Stibrányi ale nie je z tých, ktorí sa vzdávajú pre jeden neúspech. Naďalej odovzdáva jaskyniarom svoje skúsenosti a pomáha propagovať slovenskú speleológiu na európskych a svetových speleologických kongresoch, súťažiach, stretnutiach. Skromný, aktívny a veselý človek zo slovensko-maďarského pohraničia nerobí rozdiely medzi národnosťami, funkciami, zásluhami a rovnako ochotne poradí a pomôže mladému začiatočníkovi aj ostrieľanému vlkovi. Svojou usilovnosťou sa stal významnou jaskyniarskou osobnosťou, inšpiroval a vychoval k objavovaniu podzemných krás stovky jaskyniarov a preslávil slovenské jaskyniarstvo vo svete.
Zaželajme mu veľa síl, elánu a zaujímavých nápadov do ďalšej tvorivej a obetavej práce na prospech jaskyniarov aj Slovenska a ešte veľa plodných rokov života ...
a sakra, nech spíše svoje pamäti radšej skôr.
Fotografie G. Stibrányiho boli prevzaté z knihy Jaskyne a jaskyniari, Osveta 1997.
Ďalšie použité materiály:
Pavol Martinove: K životnému jubileu Gustáva Stibrányiho, Spravodaj SSS, č. 1/2002.
E. Kladiva, Slovenský speleoserver, 1994-2004.
