Biodiverzita znamená rozmanitosť druhov, ktorá sa vytvorila medzi žijúcimi organizmami ako dôsledok evolúcie v čase, priestore a meniacich sa podmienkach životného prostredia. V širšom chápaní obsahuje aj rozmanitosť génov v rámci jednotlivých druhov a rozmanitosť miest, v ktorých organizmy môžu žiť a prežívať – rozmanitosť ekosystémov. Vo vedeckom chápaní sa biodiverzita nevzťahuje iba na žijúce druhy, ale chápe sa aj ako diverzita druhov, ktorou môžeme označiť rozmanitosť všetkých - žijúcich aj vyhynutých - druhov organizmov bez striktného prepojenia na priestor, v ktorom žijú.
Problémom súčasného chápania biodiverzity je jej nedostatočné poznanie. Odhaduje sa, že na Zemi dnes žije cca 40 milión druhov organizmov, z nich sú objavené a vedecky popísané asi 3 milióny – zhruba 7-8 % . Prepojenie druhov na charakter ekologických systémov je objektom syntetického skúmania iba posledných niekoľko desaťročí. U diverzity je situácia ešte dramatickejšia – rôzni autori dohadujú celkový počet druhov, ktoré sa kedy objavili na Zemi od 5 do 50 miliárd. Okrem známych troch miliónov žijúcich druhov je z nich preskúmaných ešte asi štvrť milióna vyhynutých druhov. Dohromady desatina až pol promile životnej ríše. Podmienky ekosystémov vyhynutých druhov často ani nemôžeme spoznať priamo a vypomáhame si analógiami so súčasnými známymi krajinami.
Rozmanitosť druhov vzniká mutáciami, genetickými posuvmi a adaptáciami (a možno ďalšími postupmi, ktoré zatiaľ nepoznáme) a udržuje sa prirodzeným výberom druhov. Súčasťou výberu je aj vymieranie druhov, ktoré uvoľňuje životné prostredie pre nové druhy. Vymieranie druhov je teda súčasťou evolúcie, napriek tomu sa mu donedávna nevenovala náležitá pozornosť ani medzi vedcami. Vymieranie je skoro tak časté, ako vznik nových druhov. Skoro znamená, že vznik nových druhov veľmi slabo prevažuje - rozmanitosť sa počas histórie života na Zemi zvyšuje, ale nie dramaticky. Pokiaľ by vymieranie výraznejšie pokleslo, nové druhy by nenašli dostatok priestoru a zdrojov na svoje prežitie. Pokiaľ by prevážilo, zmeny v populácii jednotlivcov by sa nestihli rozvinúť do stabilných druhov.
Vymieranie neprebieha konštantnou rýchlosťou, vedci rozlišujú aj veľké vymierania, kedy došlo k vyhynutiu celých vývojových línií a množstva čeľadí. Počas najväčšieho vymierania na konci permu (pred 250 miliónmi rokov) vyhynulo viac ako 90% všetkých druhov organizmov a polovica čeľadí. Vyhynutie výrazne zasiahlo aj hmyz a podobne ako suchozemské organizmy boli zasiahnuté aj morské druhy a rastliny. Za prvotnú príčinu permského vymierania sa považujú mohutné výlevy roztavenej magmy, ktorá zaliala asi 1.5 milióna štvorcových kilometrov zemského povrchu. Išlo o proces, nie katastrofu ako ju poznáme z amerických filmov – výron magmy trval s prestávkami pol milióna rokov. Dôsledkom vyliatia magmy bolo uvoľnenie veľkého množstva oxidov uhlíka a síry do atmosféry aj vo forme sedimentov a zmena chemického zloženia morskej vody. Priamym dôsledkom bola zrejme aj dramatická zmena klímy (globálne ochladenie), aj keď je možné, že príčin mohlo byť viac a pôsobili súčasne.
V podstate neexistuje presná hranica, čo možno považovať za „veľké vymieranie“, ale všeobecným konsenzom sa za veľké považuje päť období vymierania druhov – na konci ordoviku (pred 440 miliónmi rokov), na konci devónu (pred 365 mil. rokov), spomenuté permské vymieranie, vymieranie na konci triasu (pred 215 mil. rokov) a posledné, najpopulárnejšie a najlepšie prebádané, na hranici kriedy a terciéru (koniec druhohôr) pred 65 miliónmi rokov. Ľudia majú radi katastrofy a veci, ktoré sú im citovo blízke, preto väčšiu pozornosť venujú vymieraniu dinosaurov (aké milé zvieratko) ako vymieraniu akýchsi rias (veď ich ani poriadne nevidno). Novinári a holywoodskí producenti urobili z vymretia dinosaurov na konci druhohôr grandióznu katastrofu. V skutočnosti počas piatich najväčších vymieraní vyhynulo menej ako 5% všetkých druhov – zbytok vyhynul postupne a nenápadne – vlastne celkom prirodzene.
Súčasná pozornosť k vymieraniu druhov nadobúda v laickej spoločnosti aj ďalšie čudné smery. Príčinou je politický tlak neodborných občianskych skupín, ktorých pôvodným záujmom bolo (a často naďalej je) protestovať proti oficiálnej politike vlád smerujúcej k globalizácii. Niekedy jednoducho len protestovať proti elitám a starším. Biodiverzitu si protestujúce skupiny občanov vybrali ako vhodný prostriedok pôsobenia na verejnú mienku. Vďaka emotívnemu náboju (narodenie je radosť, smútok je smrť) presadili v širokej spoločnosti povedomie, že vymieranie je škodlivé, nežiaduce a rozmanitosť treba udržať za každú cenu – biodiverzita má byť idol, o ktorom sa nediskutuje. Spravidla sa pritom sústreďujú len na biodiverzitu vyšších živočíchov a rastlín. Ľahšie je zapôsobiť smrťou krásneho vtáčika ako nepríjemného komára, už nehovoriac o primitívnych siniciach.
Paradoxne sa preto dnes pod ochranou biodiverzity rozumie boj proti prirodzenému výberu, činnosť, v ktorej sa preferujú umelé, riadené zásahy do ekológie životného prostredia. Pochopiteľné a snáď aj vedecky zdôvodniteľné sú zásahy do životného prostredia, kedy ich motiváciou je odstránenie následkov hospodárskej činnosti človeka. Činnosti produkujúcej tzv. škodlivé (neprírodné) odpady, ktorá sa považuje za neprirodzenú z jednoduchého dôvodu – človek ju nevykonával na nízkom stupni svojho vývoja. Vtedy bol svojím spôsobom života bližšie k spôsobu života ostatných vyšších živočíchov a produkoval len prírodné odpady. Vulgárne povedané - vtedy nepracoval a nebavil sa, iba sa živil.
Čisto rozumom je ťažké odôvodniť „ochranu biodiverzity“, kedy motiváciou je naopak udržanie umelých podmienok vytvorených hospodárskou činnosťou človeka. Motiváciou, ktorá je podmienená emotívnymi pocitmi človeka, nie objektívnymi faktami nekompromisnej evolúcie. Stovky ochrancov prírody chodia kosiť zarastajúce lúky, aby sa na nich udržali druhy, ktoré sa do prostredia lúk presídlili až potom, ako človek svojou hospodárskou činnosťou zmenil pôvodné, prirodzené prostredie. Mokraď, ktorá vznikla invazivným obsadením životného prostredia štrkoviska, jamy vyhĺbenej bagrami, sa považuje za objekt najvyššieho stupňa ochrany, schádzajú sa kvôli nej medzinárodné organizácie, prijímajú sa zákony, spisujú petície, udeľujú sa pokuty. Na telese urýchľovača častíc, v prostredí s umelo zvýšenou radiáciou, úrady na popud mimovládnych organizácií ochraňovali umelo vytvorený trávnik, lebo sa na ňom usídlili druhy, ktoré sa inde vyskytujú rovnako vzácne, ako na trávniku.
Ekológia je veda, ktorá skúma vzťah organizmov a prostredia, v ktorom tieto organizmy prirodzene žijú. Svojim charakterom je to deskriptívna prírodná veda, ktorá popisuje stav objektov skúmania – správanie sa organizmov a prírodných systémov. Zatiaľ sa iba nesmelo pokúša odhaľovať vnútorné väzby a príčiny tohto správania metódami experimentov, modelovania a simulácií. Nie, že by nechcela, ale stav poznania týchto zložitých a komplexných systémov jej hlbšie analýzy zatiaľ veľmi neumožňuje. Vývoj v ekológii však ide smerom k exaktnosti. Medzinárodný rok biodiverzity by mohol prispieť k výraznejšiemu posunu týmto smerom zdôraznením vedeckých metód ekológie.
Nakoľko sa na vzniku ekológie a jej vývoji podpísali ekologické hnutia od polovice minulého storočia, je vynikajúcou otázkou pre nekončiace sa a nič neriešiace diskusie. Zrejmé je, že ekologické hnutia obrátili pozornosť verejnosti, a tým aj politikov na ekológiu ako vedu a umožnili jej získať vyššiu spoločenskú aj materiálnu podporu. Dnes sa ekológovia zásadne dištancujú od aktivistov ekologických hnutí, ktorých nazývajú ekologistami, ochranármi. To neznamená, že vedec ekológ nemôže chrániť prírodu alebo životné prostredie, ale ochrana nie je jeho prioritným záujmom. Pokiaľ vystupuje za ochranu prírody, robí tak (spravidla) na základe kritických, rozumných, vedecky podložených argumentov. Ochranár (ekologista) chráni životné prostredie na základe vlastných emócií alebo ideológie.
Oficiálne zahájanie Medzinárodného roku biodiverzity je naplánované na pondelok 11. januára 2010 v Berlíne. Čas ukáže, či Medzinárodný rok biodiverzity prispeje k vedeckému chápaniu úlohy vymierania druhov v procese evolúcie, alebo prevládne politické, emocionálne podložené stanovisko brániť zmenám súčasného stavu, zakonzervovať biodiverzitu v stave, aký vidíme okolo seba a do povedomia zasiať ochranársku ideológiu.
Autor nie je ekológ ani ekologista.
