O tom, aké výnimočné a odlišné Japonsko je, písať nemusím. O tom je toľko článkov a kníh, že sa mi to zdá zbytočné rozoberať. Japonsko je bez debát veľmi výnimočné, čo ale okrem krásnych chrámov, vďačných ľudí a krásnej prírody uchvátilo mňa?
Zistenie, že stačí tak málo a všetci by sme sa mohli mať o trošku lepšie...
Keď cestujem, nerada sa k niečomu zaväzujem, o krajine viem celkom dosť ešte predtým, než tam idem, čo chcem určite vidieť, mám v hlave, ale ak to nevyjde, neprekáža mi to. Mám rada prekvapenia. Rada sa stratím a objavujem.
(Iba) 10 dní v Japonsku sme si rozdelili medzi futuristické Tokio a historické Kjóto. Skvelý nápad. Keďže sme ale mali tak málo času na takú krásnu krajinu, neváhala som požiadať o pomoc Japoncov cez stránku Couchsurfing, či by si nenašli trošku času vtiahnuť nás do zaujímavej krajiny. Ozvalo sa ich toľko, že som nestihla odpisovať a schránka mi „praskala vo švíkoch“.
Z množstva ponúk som si vybrala chlapíka menom Nobu, len preto, že nám to časovo najviac vyhovovalo a koniec koncov, mal nespočetne veľa pozitívnych referencií od ľudí, ktorých sprevádzal.
V Tokiu sme za sebou mali pár dní. Všetko išlo ako po masle, aj napriek jazykovej bariére boli akíkoľvek nami oslovení Japonci veľmi nápomocní, celosvetovo známy jazyk „ruky-nohy“ funguje aj tam.
V Tokiu sme videli čo-to, ale túžila som sa dozvedieť o ich krajine viac. Hlavne čo sa týka náboženstva, to ma stále fascinovalo a fascinuje. Vraj Japonci vykazujú určitú vernosť viac než len jednému náboženstvu. Viac nepotrebujem. Vysvetlím si to po svojom, Nobu ma v tom len utvrdil. Skrátka, Japonci si vybrali to, čo im vyhovovalo z budhizmu, niečo pridali a nazvali to šintoizmom. Veria v karmu, predpokladajú, že človek bude mať šintoistickú svadbu a budhistický pohreb. Náboženstvo v Japonsku je nádherný miš-maš nápadov. Náboženstvo je oddelené od štátu, nemajú symboly ani modlitby. Veria v silu spoločnosti. Uctievajú všetko živé - stromy, kvety, zvieratá, dokonca aj zvuky, pretože veria, že každá živá vec obsahuje Kami - Bohov. Ako nám Nobu prezradil, rodičia mu od narodenia vštepili do hlavy formulku - neklam a buď čistý.
...Neklam a buď čistý...
Ráno, deň po návšteve najväčšieho fish marketu, Imperial Palace, Electric City a výškovej budovy, z ktorej sme mali top výhľad na Tokio, stretávame v rušnej Harajuku metro stanici Nobu. Nášho japonského sprievodcu, ktorý sa ponúkol ukázať nám Meiji Jingu chrám, Yoyogi park a tiež Harajuku - miesto mladých intelektuálov.
Nobu bol správny „týpek“, svojím zaujímavým rozprávaním si nás ihneď získal, prehĺbil naše vedomosti o japonských náboženstvách a prezradil veľa o ich kultúre.
V Tokiu, v meste, kde žije 13 miliónov ľudí, človek neočakáva „ľudskosť“. Z omylu nás vyviedol starší pán, ktorý pracoval v reštaurácii, pod strechou ktorej sme sa skryli pred nečakaným dažďom. Otvoril dvere, a do ruky mi s poklonou a úsmevom dával dáždnik. Kývem hlavou, že ten nie je môj, že si ma asi pomýlil s ich zákazníkom. S úsmevom negatívne zatočil hlavou, akoby rozumel, ale trval na svojom. Pochopila som. Krásne mu ďakujem, s úsmevom sa klaniam ako rodená Japonka zaskočená týmto krásnym gestom. A my opäť objavujeme ďalej, v suchu. Arigato!
Po pár krokoch v parku k chrámu Meiji Jingu Nobu z malého ruksaka vytiahol plastové vrecko, do ktorého potom zbieral odpadky, ktoré po ceste našiel. Vo vrecku mal po vyše dvojhodinovej prechádzke tri papieriky. Okrem toho v ňom niesol malé občerstvenie aj pre nás, deku na piknik, ktorý nám spravil v parku s krásnym výhľadom na business district... V hlave sa mi premietne fotka, ktorú som videla na sociálnej sieti, na ktorej sa neznáma pani pochválila „úlovkom“ po polhodinovej prechádzke niekde okolo jazera v našom hlavnom meste. Na fotke boli dve obrovské čierne vrecia plné odpadkov...
V ten deň sme mali šťastie, v chráme sa konali dve svadby a my sme mali vždy nóbl výhľad na krásne oblečenie nevesty, ženícha aj svadobčanov. Japonci sa s radosťou podelili o trošku miesta v prvom rade, aby sme my, zvedaví turisti, získali čo najlepšie fotky pre našich blízkych doma.
Po kultúrnom zážitku nás Nobu zobral na kávu do miestnej kaviarne. Na stole vedľa si všimol mobil, ktorý si tam zjavne niekto zabudol. Neváhal ani sekundu, mobil zobral a odniesol ho čašníčke, ktorá ihneď začala pátraciu akciu po majiteľke. Neklam a buď čistý...
V Japonsku je mapa zbytočnosťou, nie raz sa nám stalo, že sme ju nestihli ani len poriadne rozložiť, a už boli pri nás miestni, ktorí neváhali zmeniť vlastné plány a vzali nás tam, kam sme chceli ísť. V Japonsku nie sú potrebné ostré lakte, tam sa stojí v rade a slovo predbiehanie nepoznajú. Predsa len, je to nefér. V Japonsku zámky na bicykel netreba, je úplne bezpečné nechať si ho len tak pri obchode pokojne aj s celou kabelkou na riadidlách. V Japonsku sa nestane, že vám na prechode prechodcov nezastavia či nebodaj začnu trúbiť...
Predstav si, aké by to bolo, keby mal každý z nás v sebe kúsok z Japonca…
