Deň D - prichystaná, rezne zbalené, turistické topánky obuté, pršiplášť zbalený, keďže v Nórsku človek nikdy nevie. Foťák nabitý, ipod plný.
Cestu autom z Egersundu ( kde bol môj “base camp” ) si užívam naplno. Pred očami sa mi mihajú vodopády neskutočných rozmerov. Nad krásou fjordou len nechápavo krútim hlavou, v ktorej sa mi nonstop prehráva pesnička Honza Nedvěda - Banská Bystrica. V duchu rozmýšľam, či aj Nórske fjordy majú svoju ódu na krásu. A ak náhodou nie, niekto by sa toho mal chopiť.
Úzke, ale naozaj úzke cesty mi napovedajú, že sa blížim k Øygardstøl, panoramatickej reštaurácii, kde sa výstup na Kjerag začína. Lúčim sa s pohodlím auta, v informáciách zaplatím parkovné, nahodím ruksak a začínam svoju púť za skalou…
Po pár minútach sa dostávam k miestu, kde začína tá spomínaná “sranda” a miesto, na ktoré ma známi upozorňovali, strmák. Wau. Fakt toto je dosť veľký strmák. V duchu ďakujem za reťaze, ktorých je tam veľa a silne napomáhajú k tomu, aby sa človek behom sekundy neskotúľal tam, odkiaľ prišiel. Na počasie som mala šťastie. Slniečko svieti, ale skaly po ktorých sa štverám ešte nestihli vyschnúť od rannej rosy…Bolo mi toto treba?
Ufučaná, uhundraná ale s úsmevom na tvári vybehujem na vrchol tohto strmáka, kde mi padne sánka pri pohľade na miniatúri, v podobe ľudí, ktorí pravdepodobne idú tam, kde ja. Vtedy mi došlo, prečo náročná. Takýchto strmákov bude viac. Dúfam, že táto námaha bude stáť zato.
Mokré klzké kamene strieda zablatená lúka a následne opäť stŕmy kopec. Takto sa to opakuje tri krát. Počas svojej túry počujem Španielov mrmlať si niečo popod nos, tiež Američanov ktorí preklínajú nie práve najvhodnejšími slovíčkami svojho kolegu ktorý na nich z hora kričí HURRY UP, frajer radšej si im mal pomôcť s ruksakom. Aj veľkú skupinu Nórov ktorí mi znejú tak, akoby po sebe doslova bľačali. Pohľad na dámu, ktorá si robí selfie ma ubezpečil o jej národnosti ešte pred tým, ako stačila zvolať na svojho štvornohého miláčika niečo ako tinkytonkytu.
Šľapem ďalej už niečo vyše 2 hodín, preklínam rezne, že sú také ťažké, vodou sa dopujem nonstop, len aby nebola taká ťažká a v duchu prosím, nech je tým kopcom už koniec. Po vyše 2,5 hodinách zdolávam posledný kopec na ktorom sa rozprestiera obrovská pláň, po ktorej kráčať bude ako po nebíčku.
3 hodiny za mnou a ja sa dostávam k tabuli, odkiaľ je to vraj už iba pár minút k tomu magickému miestu s názvom Kjerag. Posledný úsek zvládam ako špičkový horolezec a v diaľke zbadám tu onú SKALU. Vau, normálne, že zaseknutá SKALA medzi dvoma skalami a pod ňou obrovská priepasť? Sila. Námaha sa jednoznačne oplatila.
Skladám ruksak, poobzerám sa dookola, zjem posledný kúsok obeda, vypijem posledný dúšok vody a idem nato. Moje dobrodružstvo ešte nekončí, teraz ma čaká najväčšie. Odhodlať sa výjsť na skalu. Z diaľky vidím, ako sa slečna pri pohľade na uzučký chodník vedúci k skale vracia a záporne kýve hlavou. Ďalší chalan sa snaží prehovárať svojho kamaráta, že ak sa nepozrie dole, je to celkom v pohode. Ok. Vravím si. Idem sa pozrieť ako to tam vlastne vyzerá. Čím bližšie som ku skale, tým viac sa mi trasú kolená a pociťujem veľmi podobný pocit tomu pred skúškami na výške. Uf.. Nenápadne vyťahujem foťák akože som si to tu prišla vlastne iba z bližšia odfotiť a hneď sa zvrtnem o 180 stupňov, smer bezpečie. Okolo skaly si urobím ešte ďalších asi 188 fotiek z každej strany a v hlave sa snažím rôznymi argumentmi o bezpečí presvedčiť moje odvážnejšie JA, aby som na tu skalu išla. IDEM, nejdem, Idem, NEJDEEEM, Idem?, ne ne nejdem…
Budem tam stáť na skale, ktorá si ktovie kedy zmyslí, že tam už stáť nechce a podo mnou roklina vysoká 984 metrov. Ani mastný fľak by po mne neostal. Treba mi toto? NIE, nejdem, skúsim Photoshop, dnes sa dá už všeličo, nik to ani len nezbadá.
Nahadzujem ruksak na plece a pomalinky sa poberám s výčitkami dole. Sakra, veď nie som srab. Či? Dám to? Či? Neviem.. Míňam tlieskajúcu rodinku, ktorej tiež veľmi váhavý člen práve s úsmevom na tvári pózuje zo skaly. ČO? Keď on, tak aj ja..Posledná šanca.
Svoj foťák dávam Nemcovi a pre istotu pri ňom nechávam aj svoj ruksak ak by náaaahodou tak vo vnútri najde adresu kde ho v prípade potreby môže poslať ehm ... No NIČ. IDEM.
Pomaličky, s nôžkami ako želatinka a privretými očami, pokladám jednu nohu za druhou a robím mini krôčiky bližšie a bližšie na skalu.
STOJÍM. Ja tu fakt stojím? Áno, stojím. Škerím sa na Nemca z každej strany, akoby mi práve niekto oznámil, že som vyhrala bilión eur. Ten mi síce nik nedal, ale pocit, že som prekonala svoj obrovský strach z výšok, je na nezaplatenie.
A keďže toto teraz čítaš, vieš, že skala si to nerozmyslela, stále tam stojí a dlho bude. Ak sa aj ty rozhodneš raz na ňu vyjsť, CHOĎ. Rozdohne to stojí zato. :)
