Odbornú i laickú diskusiu o vojnovom štáte, stručne povedané, sprevádza predovšetkým hystéria . Ak to pre túto chvíľu zjednoduším, slovenská verejnosť, aspoň tá časť, ktorá má o vojnovom zriadení isté povedomie, je rozdelená do dvoch ostro od seba vymedzených táborov. Kým jeden tábor so Slovenským štátom sympatizuje a jeho „temné stránky“ ospravedlňuje poukazovaním na ťažkú dobu a neľahké medzinárodné okolnosti, pre druhých predstavuje vojnový štát, povedané s miernou nadsádzkou, stelesnenie zla. Kontroverznosť vojnového štátu je výsledkom troch faktorov. Za prvé, pre časť odbornej i laickej verejnosti predstavuje vojnový štát naplnenie národných túžob po samostatnosti a navyše je často vnímaný ako historický predchodca dnešnej Slovenskej republiky. Za druhé, videné najmä očami kritikov vojnového usporiadania, Slovenský štát je neodmysliteľne spojený s deportáciami slovenských Židov. A napokon, faktor ktorý využívajú ako priaznivci tak i kritici vojnového štátu (aj keď každý po svojom), v čele tohto vojnového štátu stál katolícky kňaz, monsignor Jozef Tiso. Približne z rovnakých dôvodov predstavuje práve Tiso najrozporuplnejšiu verejnú postavu Slovenska. Kým totiž ‘Tiso-kňaz‘ bol počas druhej svetovej vojny zodpovedný predovšetkým za náboženských život vo svojej farnosti v Bánovciach nad Bebravou, ‘Tiso-prezident‘ bol predstaviteľom všetkých občanov Slovenského štátu, vyše 72 tisícov týchto občanov však ten istý štát poslal na smrť. Problémom dnešného nazerania na Slovenský štát je skutočnosť, že historické bádanie nahradila hysterická hádka, ktorá sa navyše odohráva v rovine „obhajoba verzus obžaloba.“ Kým „obhajcovia“ režimu často a radi zabúdajú na slovenský holokaust, ktorý zľahčujú tým, že vinu pripisujú jednoducho druhým (nech už sa za tým „druhým“ skrýva vojna, nacistické Nemecko, či radikálne krídlo vo vnútri vlády), „žalobcovia“ vojnového zriadenia sa uchyľujú k lacným výkrikom, ktoré ale nevedia historicky podložiť. A tak (mojim) druhým dôvodom prečo písať o Slovenskom štáte je snaha bojovať proti tejto „historickej hystérii“ ... inými slovami, pokúsiť sa prinášať menej emócií a viac faktov ...
Prečo písať o Slovenskom štáte ... dôvod druhý
„Mať svoj štát znamená život, nemať svoj štát znamená smrť, večnú smrť pre národ,“ znelo heslo vojnového ministra vnútra a veliteľa Hlinkových Gárd Alexandra Macha. Slovenský štát, aspoň pre istú časť populácie, predstavoval vyvrcholenie práva slovenského národa na vlastný štát. Otázka, či tento vojnový útvar v skutočnosti vznikol viac z nemeckej ako slovenskej vôle, nie je pre túto úvahu kľúčová. Problém vidím v interpretácii práva slovenského národa na sebaurčenie ako nadradeného voči všetkým ostatným faktorom, rovnako ako v spôsobe, ktorým je táto polemika vedená.