Podobné spomienkové stretnutia sa, na jednej strane, zaslúžia o pomerný mediálny úspech, keď sa dostanú na stránky viacerých slovenských denníkov i týždenníkov a podnietia tak niekoľko odborných polemík. Na druhej strane, nevyprovokujú väčšinovú (laickú) spoločnosť v hlasné a nekompromisné odmietnutie vojnového režimu. Naopak, účasť predstaviteľov náboženského a kultúrneho života na podobných stretnutiach dáva vojnovému štátu skôr istú legitimitu.
O čom však podobné spomienkové stretnutia i tiché prizeranie sa verejnosti vypovedajú? Znamená to azda, že majoritná časť dnešnej slovenskej populácie so Slovenským štátom a jeho politikou voči Židom sympatizuje?
Bližšie k pravde bude názor, že prevažnej väčšine dnešných slovenských občanov je táto téma ľahostajná - a tiež, že vďaka tomuto nezáujmu sa v mediálnom popredí čoraz častejšie ocitá síce možno menej početná, ale o to hlasnejšia skupina prívržencov vojnového usporiadania. Výskum, ktorý v januári 1991 a/> v marci roku 1993 na Slovensku uskutočnila organizácia The American Jewish committee hovorí, že 39 percent obyvateľov dnešnej Slovenskej republiky k vojnovému štátu negatívny vzťah, naopak, 33 percent ich je presvedčených, že pozitívne stránky Slovenského štátu prevyšujú stránky negatívne. Zvyšných 28 percent nemalo na otázku žiadny názor. S prehlásením „Prezident Tiso zachránil tisíce Židov a tí mu majú byť vďační,“ ktoré bolo súčasťou výskumu z roku 1993, súhlasilo 24 percent respondentov, 33 percent s týmto názorom nesúhlasilo a plných 43 percent na otázku nevedelo odpovedať.[1]
Spomenuté výskumy naznačujú tri skutočnosti: za prvé, vojnový Slovenský štát a s ním spojená tragédia slovenských Židov sa ani šesťdesiat rokov po skončení druhej svetovej vojny nestali historickou relikviou, naopak, predstavujú aktuálnu a hybnú otázku moderných slovenských dejín. Za druhé, smelo povedané, slovenská verejnosť má o Slovenskom štáte nevysoké vedomosti. A konečne za tretie, tí, ktorí o Slovenskom štáte majú znalosti, možno až na výnimky rozdeliť do dvoch ostro vymedzených táborov. Zatiaľ čo jedna skupina s vojnovým štátom sympatizuje, druhí jeho odkaz príkro odmietajú. Povedané inak, pre jedných predstavuje Slovenský štát vyústenie údajne odvekej snahy slovenského národa po sebaurčení, pre druhých však ten istý štát „zostáva fatálne spojený s deportáciami slovenských Židov.“
Čiže aký je ten prvý dôvod, prečo písať o Slovenskom štáte? Snaha prehĺbiť povedomie dnešnej spoločnosti o vojnovom režime ... a bojovať proti predsudkom, ktoré z neznalosti vyvierajú.
[1] Zora Bútorová, Martin Bútora, Working Papers on Contemporary Anti-Semitism: Attitudes Toward Jews and the Holocaust in Independent Slovakia (Pracovné štúdie o súdobom antisemitizme: Postoje voči Židom a Holokaustu v nezávislom Slovensku (New York: The American Jewish Committee, 1995): 9-10.
