Cesta v číslach a faktoch:
Odchod z Bratislavy: piatok 4. júla 2014, štart 18.00 h (račianska radiála)
Ciel: Trpanj, polostrov Pelješac (1000 km)
Auto: Škoda Fabia, 1,9 TDI, 2 dospelí + pes
Dojazd na rezervu: 750 km
Náklady na cestu tam: nafta cca 80 eur, poplatky diaľnice Maďarsko 0 eur, diaľnice Chorvátsko cca 37 eur
Trasa: Bratislava - Rajka (H) - Csorna - Mosonmagyaróvár - Szombathely - Körmend - Zalalövő - Lenti - Letenye (HR) - Zagreb - Zadar - Šibenik - Split - Klek (BiH) - Neum - Zaton Doli (HR) - Ston - Trpanj
Z poslednej čerpacej stanice pred hranicami sme po dotankovaní plnej nádrže vyrazili o pol siedmej večer smer Pelješac. Čakalo na nás tisíc kilometrov, z nich zhruba štvrtina Maďarskom. Z D2 sme zliezli na smer Rusovce/Jarovce, pokračovali schátraným hraničným priechodom do Rajky a ďalej cestou č. 150 na Mosonmagyaróvár (kratučkej nespoplatenej M15 sme sa cielene vyhli), potom 86/E65 na Csornu a Szombathely. V piatok večer bol smerom k chorvátskym hraniciam náš pruh (prekvapujúco?) takmer úplne prázdny, kým v protismere jeden kamión striedal druhý. O stave ciest sme si nič vopred nezistovali, po zhruba sto kilometroch nás trochu zdržali viaceré semafory regulujúce premávku pri opravovaných úsekoch. Kedže sme premiérovo takúto štreku absolvovali so štvormesačným šteňaťom (dovtedy len úseky do 200 km), netušili sme, koľko a kde budeme stáť. Povedali sme si, že ak naša weimarka na sklopených zadných sedadlách poslušne vydrží do Szombathely (150 km) k tradičnému odpočívadlu slovenských zájazdových autobusov pri veľkom hypermarkete, na začiatok by to nebolo zlé. Míňali sme mesto a fenka bola v pohode, tak sme to potiahli ešte zopár kilometrov nižšie a pred kruhovým objazdom a vjazdom do Körmendu sme na pumpe prvýkrát cielene stáli. Parkovisko aj výbeh sú tam dostatočne veľké, život znepríjemňovali počas štvrťhodinovej pauzy pred deviatou večer iba komáre.
Pokračovali sme dalej smer Rédics cez Zalalövö, ale vzhľadom na aspoň pre nás neprehľadnú situáciu ohľadom poplatku či obchádzania krátkeho úseku slovinskej dialnice (Dolga Vas, Lendava, Mursko Središče) sme sa tejto krajine úplne vyhli. Po zhruba 220 km a vyše 3 hodinách jazdy sme z jasne značeného odbočovacieho pruhu zišli z cesty 86 vľavo do Lenti a ďalej smer Lovászi, Tornyiszentmiklós, Csörnyeföld až do Letenye. Paralelne s touto cestou ide M70-tka, ktorá pre osobné vozidlá nie je spoplatnená a cestou späť sme ju využili. V Letenye sme pred poštou odbočili vpravo na cestu č. 7 až na hranice. Na starom priechode Goričan nás rýchlo skontrolovali a spravili sme si druhú pauzu, ale kratšiu, než sme pôvodne plánovali - dôvodom boli potulujúce sa psy otravujúce motoristov. Stihli sme si však zmeniť aspoň prvé kuny. Mali sme za sebou 264 km rátajúc vzdialenosť od bratislavskej račianskej radiály, v aute sme strávili asi 4,5 hodiny. Cestou sme - ak som to dobre zrátal - mali dve čerpacie stanice, čo na necelých 300 km s plnou nádržou vlastne bohato stačilo.
Prvú - a vlastne aj premiérovú chorvátsku - kávu sme si dali okolo polnoci až tesne pred Záhrebom. Mýtnicou Lučko sme potom prešli bez zdržania, za prvý úsek sme platili v súlade s tabuľkami 42 kún (asi 5,5 eura). Prázdne cesty a slušné tempo nám dali rýchlu odpoveď na otázku, či má zmysel zísť na Plitvické jazerá. Na jednom z mnohých výborne vybavených dialničných odpočívadiel sme si zdriemli v noci zruba dve hodiny a pokračovali dalej. Potom sme zastavili na kávu na našom už obľúbenom "odmorišti" Raščane Gornje s čerpačkou, toaletami, bufetom a najmä prekrásnym výhladom do údolia. Po asi dvadsiatich minútach sme pokračovali ďalej smer Dubrovnik/Ploče, bolo pred nami ešte vyše sto kilometrov, ale tie po nočnej ceste bývajú zradné. Z diaľnice A1 (Dalmatina) sme schádzali výjazdom Karamatiči a na "cestarine" sme vytiahli z peňaženky 222 kún (vyše 30 eur). Nešli sme však do Ploče na trajekt na Pelješac, ale pokračovali už po Jadranskej magistrále (cesta 8) ďalej smer Dubrovnik. Netrvalo dlho a klesli sme do úchvatného údolia rieky Neretvy. Na hraniciach s Bosnou (Klek) sme čakali v menšom rade, keď k nám z inej búdky podišiel pevným krokom colník. Zo života by som milerád vynechal takéto chvíle, keď by sa vo mne krvi nik nedorezal; stískal som v ruke tri pasy, ale mladý pohraničiar sa prekvapujúco len pousmial a lámanou balkánskou angličtinou zahlásil: "Aj lajk dis dogs. Aj em hantr." Zhovorčivý poľovník ešte dodal, že sám má loveckého psa a zaželal nám veľa štastia. Keď sme sa konečne posunuli k správnemu okienku, colník sediaci za sklom iba mávol rukou a šli sme dalej. Po asi dvadsiatich minútach jazdy Bosnou sme na výstupných hraniciach Zaton Doli zastali neviem prečo dosť ďaleko od búdky a ruka s pasmi nedosiahla na okienko, ale mužovi za ním sediacemu stačilo nimi zamávať a pustil nás ďalej. Všetky colné formality sme mali úspešne za sebou, so začipovaným psom s pasom nebol najmenší problém. Ani cestou späť.
Po chvíli sme už opúštali smer Dubrovnik a vydávali sa odbočkou vpravo na Pelješac - smer Ston. Cesta polostrovom trvala ešte hodinu, ceduľa do letoviska Trpanj oznamovala necelých 60 kilometrov. Po príchode do cieľa ukazoval tachometer auta 1005 km. Dorazili sme pred deviatou predpoludním, cesta aj s prestávkami trvala 15 hodín, čistý čas jazdy bol necelých dvanásť. Výsledná priemerná rýchlosť predstavovala približne 85 km/h. v Maďarsku dosahovala 60 - 65 km/h, v Chorvátsku sa držala okolo 110. Počas cesty nám azda po prvý raz v živote pred tunelom Sveti Rok, za ktorým sa "láme" počasie, ani raz nepršalo.
