Po prekonaní šiestich časovým pásiem nás vítala slušná tma a -42 stupňov Celzia. Poviete si (tak ako ja): keď na Orave niekedy prituhne, ortuť teplomera klesne aj tridsiatku pod nulou. A toto je "iba" o nejakých ďalších dvanásť stupňov menej. Prd. Keď som sa z Ruska vracal, bolo na Slovensku okolo -12. Z autobusu som vystúpil v krátkych rukávoch a užíval si teplo.
Na v podstate malom novosibirskom letisku nielen mňa najviac fascinovala rampa pri vstupe a výstupe. Nijaká búdka, nijaké odbočovacie pruhy, nijaké semafory, zápchy, iné autá v pohybe - nič. Muž, ktorý ju obsluhoval, pracoval v tých -42 vonku a mechanicky zdvíhal a zatváral tú zbytočnú malú rampu.
Keď sme dorazili do mesta, z autobusu sme to k dverám hotela mali asi 20 metrov. Každú túto štreku s pekelne štipľavým protivetrom som zakončil krvavým nosom. Každú. Miestni asi majú sliznice z ocele alebo kovu. A moja nebude bohviečo. Autobusár nás večer vysadil a do rána čakal pri hoteli. V naštartovanom stroji. Nafty tam majú habadej.
Po rusky viem málo, ale v buse na druhý deň bolo neznesiteľne teplo a vodiča sme poprosili "ponižiť ťemperaturu". Pochopil, z 28 stiahol na 26 stupňov. Plus, samozrejme. Lebo dovtedy jedna stena plechu oddeľovala dva svety. Bol medzi nimi, interiérom autobusu a tým dopustením vonku, 70-stupňový rozdiel.
V hoteli s asi desiatimi bankomatmi na recepcii som býval na tuším 14 poschodí. Neznalý možných následkov pootvoril som hneď po príchode skutočne len na okamih jednu vyklápačku a šiel sa opláchnuť. Keď som sa po necelej minúte vrátil, mikina, ktorá bola od okna vzdialená dobré tri metre, sa, verte-neverte, premenila na kryhu. A izba pripomínala ľadový palác. Spal som v termobielizni. Tak mi treba.
Cesty v Novosibirsku aspoň v decembri neexistujú. Biela ľadovo-snehová pokrývka bez akýchkoľvek čiar, odbočovacích pruhov. Premávka však pokojná, vždy, keď sme cestovali za povinnosťami.
Dva dni ako v Záborského chujav-ici. Deň pekný - a druhý tiež. Viditeľnosť takmer nulová, konštantná tma a ťažká hmla. Ale beztak parádny zážitok na celý život.
Pri návrate (príjemných -38 stupňov) sme zostali trčať natrieskaní v letiskovom cobuse dobrú štvrťhodinu. Dvere síce boli zavreté, ale tesnili asi ako cabriolet so zloženou strechou. Stroj nešiel naštartovať, nič sa nedá robiť. Doma mi však odvtedy nebola ani raz zima.
O mobile v snehu
Na predmestí Moskvy sa zhovárajú dvaja vysokí predstavitelia klubov. Vekový rozdiel zanedbateľný, rozpočet klubov mnohonásobne vyšší v prospech domáceho. Jeho zámožný majiteľ stojí v kožuchu (a tuším fajčí), keď mu zazvoní mobil. Vytiahne z vrecka superaparát stojaci nekresťanské peniaze, no nešťastne sa mu vyšmykne a spadne do snehu. "Durak!" zahromží a mávne nad ním rukou. Neunúva sa poň zohnúť a obaja sa poberú preč. Jeden z nich poriadne "vyhúkaný".
