Lenže problém je v tom, že puč môže byť malý, ale môže byť aj veľký. Taktiež fuč môže byť aj malý alebo aj veľký. Navyše, môžu sa udiať jednotlivo a úplne nezávisle. Ale na druhej strane. Čo keď je ten malý puč –fuč súčasťou toho veľkého? A tu už je tak trošku problém, lebo sa nám to začína dosť zamotávať.
A o toto práve vyspelým pučistom ide. Aby to bolo úplne zamotané. Aby sa v tom nikto nevyznal. Aby sa všetci začali doberať, hádať a obviňovať. Aby sa v tom pučisticko – fučistickom zmätku úplne domotali.
Vtedy je strojca veľkého puču úplne spokojný. Ešte spokojnejší je, keď aj strojcovia malých pučov majú v zamotanosti celej pučovej –fučovej situácii, ako sa hovorí navrch. Lebo práve vtedy sa dá vyťažiť najviac. Vtedy sú všetci totálne zaneprázdnení hľadaním zdroja puču. A dosť často im unikne dôvod fuču (rozumej – nenávratnej straty).
Tak sa zvyčajne prihodí, že v pučisticko – fučistickom zmätku sa zamieňa príčina s dôsledkom. Všetko by bolo v poriadku. To sa môže stať. Ibaže zlé vyhodnotenie príčiny, može spôsobiť opakovanie následku. Až donekonečna. Alebo v proklamovanej terminológii, večné opakovanie fuču, kým úplne nevyfučí. A čo bude potom?
No, ak by sme vzali vážne prírodné zákonitosti, tak opäť dôjde k pučaniu. To je síce pravda, ale pred takýmto pučaním by sme aspoň mohli varovať naše deti. Lebo jedného pekného dňa by sa nás mohli opýtať: “Kto mal prsty v ….?”
