Šesťroční väčšinou nechcú na vyplnenie voľného času klavír. A nechcel ho ani Jarík, musel sa však podriadiť miestnemu bontónu, veď bol chlapec z dediny a to sa v takýchto končinách jednoducho patrí. Konvencia nekonvencia, budeš hrať. A tak aj bolo. Jarík si veľmi rýchlo osvojil odlišný pohyb jednej ruky od druhej. A keďže bol taký šikovný, dokázal okrem hrania aj iné veci. Dvanásťsekundové ušúľanie si cigarety by sa dalo označiť za kultové. Kultové aj preto, že takým bol samotný autor. Jeho až stoický pokoj, ktorým sa prezentoval, je tým, čo sa dá označiť tiež takto.
Po hudobnej stránke toho až tak veľa nenamútil. Teda nenamútil z pohľadu konzumno-masovej spoločnosti, v ktorej je každá Britney lepšia, ako nejaký Jaro a je jedno či má filipa, alebo nie. Ten iný pohľad hovorí, že mútil počas celej svojej kariéry (a to nebol žiadny kariérista).
25 malých káv denne a zo štyridsať cigariet v tom istom časovom rozpätí je dosť. A do toho sem tam nejaký ten drink. Zlé jazyky hovoria, že pri stretnutí s tvrdými severoslovenskými chlapcami z I.M.T. Smile, ktorí verní svojej vysokohorskej náture, v tomto smere veľa vládzu, sa Jarík rozbehol až po dvanástom fernete a to už milí mladí priatelia zo spomínanej kapely ležali, ... možno aj pod stolom. S týmto bulvárom sa spája osoba istého Richarda, ktorý si svoju hudobnú kariéru bez Jaríka ani nevie predstaviť. Asi až natoľko, že na svojom albume Nočná optika dokázal jedinú vec, ktorú napísal aj zhudobnil, premeniť do názvu celého albumu. Jaro to zobral s humorom a Rišovi sa spolupráca vyplatila. Vyplatilo sa to aj nám. A tak všetci spolu, ako jeden: "Nachýlil sa deň ..."
Hyperkatívne workoholický a ešte aj smutne bigbítový. Každý má niečo, čo ho charakteruzuje. Stačí pozrieť na Jaríka, ktorý, ako sám hovorí, je v celej svojej podstate ponorený do smútku a bigbítu, ale pohľad na neho musí byť určite rockerský a možno minimálne veselý. A to nie kvôli neprirodzeným telesným deformáciam.
Cez okno sa že vraj dobre dýcha, toľko vraví stará mpdrosť a to, že sa cezeň môžeme stýkať, dokonca si tykať, či z neho vyletí dýka, alebo uvidieť strýka, je už len niečo naviac. Hlavne, že sa dýcha a keď aj dobre, tak je dobre. Aké jednoduché. Stačí na to sloboda a rockerský život na spôsob doručovateľa. Práve takto sám seba označil Jarík a mal tým na mysli poholdné rifle a rockerské sako namiesto ustrojenej uniformy, či upraveného účesu. Niekto raz povedal, že tam, kde začína bigbít, začínajú aj hranice slobody. Lebo som Down LSDown.
Do batôžka si nalož ...
Nakoniec zostal len Ten, čo hrával s Dežom, Milanom, či Rišom, ale aj Dorota a hlavne človek hromadného výskytu. Jaro Filip sa na nás určite pozerá z rockerského neba, v takom istom saku a s cigaretou v ruke a úškľabkom na tvári sa len tak tvári. A to je príjemné.
