Súčasná doba nie je najpriaznivejšia. A to platí tak globálne, ako i lokálne. O globálnej finančnej, respektíve hospodárskej kríze sa popísali už tony papiera a som si istý, že akademici i novinári ešte vyprodukujú ďalšie kvantá článkov, príspevkov, fejtónov, komentárov či úvah na túto tému. Takže ju preskočím a dostávam sa na Slovensko. To bojuje okrem iného aj s:
- nebývalou mierou korupcie (hodnota Indexu vnímania korupcie, ktorý je každoročne vyhodnocovaný organizáciou Transparency International, klesla za minulý rok po prvýkrát od roku 2000);
- rastúcou nezamestnanosťou (podľa Štatistického úradu osciluje miera evidovanej nezamestnanosti v prvom polroku 2010 za jednotlivé mesiace medzi hodnotami 12,2 - 13,0 % a pri použití výberového zisťovania pracovných síl nezamestnanosť za prvý štvrťrok 2010 prekročila dokonca hranicu 15 %);
- neschopnosťou naplniť príjmovú stránku štátneho rozpočtu (odhaduje sa, že deficit štátneho rozpočtu bude siahať v tomto roku až niekam k hranici 7 či dokonca 8 % hrubého domáceho produktu);
- neefektívne fungujúcou verejnou správou (napríklad obce, respektíve ak mám byť presnejší, tak politickí zástupcovia obcí sa často apriórne bránia komunálnej reforme, ktorá by aspoň čiastočne konsolidovala ich postavenie a hospodárenie);
- všeobecne rozšírenou nepripravenosťou alebo neochotou politikov na sebareflexiu (týka sa to celého politického spektra a všetkých úrovní politického systému, a to od komunálnych politikov až po najvyšších ústavných činiteľov);
- pretrvávajúcimi spoločenskými stereotypmi (napríklad v oblasti rovného postavenia mužov a žien, v oblasti rasovej a etnickej diskriminácie) atď.
V tejto situácii by som očakával, že médiá budú napĺňať svoje poslanie a namiesto škandálov okolo „Obyčajných", budú viac pozornosti venovať tomu, kto, ako a čo bude robiť preto, aby (nielen) uvedené problémy boli zmiernené či dokonca eliminované. I keď by totiž niekto mohol považovať tieto problémy za bežné a vyskytujúce sa v mnohých krajinách (a teda obyčajné), predsa len si musíme uvedomiť, že ich vzájomné spolupôsobenie komplikuje život nám všetkým. Médiá namiesto toho produkujú kabaret a v posledných dňoch nás „kŕmia" tým, čo sa niekomu prisnilo-neprisnilo, čo sa niekomu chcelo-nechcelo, čo sa niekomu stalo-nestalo... Ja sa už pomaly začínam cítiť ako Peter Pan v Krajine-Nekrajine... Ak sa „Obyčajní" potrebujú zviditeľniť, nech idú do Super Star, do Big Brother, do VyVolených alebo do Mojsejovcov. Tam budú môcť rozprávať, kto sa im práve páči, kto im ubližuje, koho ľúbia, koho neľúbia... Slovensko však nie je žiadna reality show a nepotrebuje „obyčajných". Slovensko potrebuje širokospektrálnu verejnú diskusiu a razantné (i keď možno nie veľmi populárne) odborne podložené kroky na to, aby sa dostalo z problémov. A v tom „obyčajní" (nechám na čitateľoch, či bohužiaľ alebo našťastie) musia rešpektovať „vyvolených", teda tých, ktorí sú odborne i osobnostne pripravení na výkon zverených funkcií...
