Minister školstva, Eugen Jurzyca, stojí pred neľahkými výzvami. Pozdvihnutie úrovne regionálneho školstva i vysokých škôl a univerzít, zastavenie odchodu perspektívnych mladých pedagógov mimo vzdelávaciu sféru, zastavenie prepadu životnej úrovne pedagógov a s tým súvisiace nastavenie systému na ich spravodlivejšie odmeňovanie - to sú len niektoré z výziev, ktoré mu ležia na stole. Práve včera som sa však dočítal, že sa chystá brániť vzniku ďalších vysokých škôl (http://www.sme.sk/c/5486700/jurzyca-chce-stopnut-vznik-dalsich-vysokych-skol.html). V tejto súvislosti tiež spomínal odchod niektorých vysokoškolských ustanovizní z trhu. Nesporne je to zaujímavá myšlienka. A (z veľkej časti) je to aj dobrá myšlienka, keby... KEBY NA SLOVENSKU EXISTOVAL NORMÁLNY TRH S VYSOKOŠKOLSKÝM VZDELANÍM. Čo mi teda vadí? Skúsim uviesť aspoň pár príkladov:
1) Prevaha formy nad obsahom
Práca s publikom (teda napríklad so študentmi počas prednášok) je niečo, čomu sa síce v poslednej dobe venuje zvýšená pozornosť, no na druhej strane je na vysokých školách stále veľa jednotlivcov, ktorí bez akejkoľvek zmeny v hlase prečítajú študentom niekoľkostranový text a na záver sa rozlúčia s dobrým pocitom kompletne odprednášanej témy. Ba nájdu sa i takí, ktorí napíšu nejaký učebný text a ten potom študentom na prednáškach doslova predčítavajú, a to aj napriek tomu, že títo ho majú k dispozícii a vzhľadom na maturitu sa u nich predpokladá schopnosť čítať... Dodnes si spomínam, ako si ma krátko po mojom nástupe na asistentské miesto zavolala (spolu s mojím kolegom) prodekanka a v uvítacom príhovore zdôraznila, že ako vysokoškolskí pedagógovia máme chodiť v obleku. Vraj: „Stačí keď bude jeden, ale nech je to oblek!" Ešte v ten istý deň som narazil na kolegov, ktorí konštatovali, že stačí, keď v obleku budem chodiť na výučbu... A potom (našťastie už o pár mesiacov neskôr) som vycestoval do zahraničia a zapáčilo sa mi pravidlo, že poznanie nesúvisí až tak výrazne s tým, ako sa človek oblieka, ale skôr s tým, ako človek rozmýšľa. Prirodzene, akceptujem to, že akademická pôda si vyžaduje určitú kultúru, a to nielen vo vyjadrovaní, ale aj v obliekaní, no zároveň si stojím za tým, že na dobrú prednášku nestačí, ak si prednášajúci oblečie niečo pochádzajúce z dielne vychytenej módnej značky...
2) Nutná všestranná excelentnosť
Súčasný systém je nastavený tak, že každý, kto chce pôsobiť dlhodobo na vysokej škole alebo univerzite, by mal byť dobrým pedagógom, vedcom-výskumníkom i administrátorom. Realita je ale iná. Je len veľmi málo jednotlivcov, ktorí dokážu byť skutočne dobrými vo všetkých týchto rolách. Len na ilustráciu uvediem dva príklady, ktoré by podľa mňa mohli slúžiť ako výborný študijný materiál, na základe ktorého by Robert Louis Stevenson vedel napísať koncom 19. storočia svoju slávnu novelu „Strange Case of Dr Jekyll and Mr Hyde".
Mám kolegu, ktorý je fantastickým pedagógom. Študenti ho milujú, prihlasujú sa na jeho predmety a rozhodne to nie je kvôli tomu, že by skúšky rozdával ako na bežiacom páse. Jednoducho vie pracovať so študentmi, vie ich zaujať a ja sám ho veľmi rád počúvam. Obdivujem na ňom najmä schopnosť pracovať s analógiami a tiež jeho mimoriadny cit pre spájanie súvislostí. A práve tento kolega má „Achillovu pätu", ktorá mu komplikuje život na univerzite a ktorá môže byť charakterizovaná slovným spojením: slabé vedecko-výskumné výsledky. Áno, je pravda, že tento môj kolega už asi dieru do vedeckého sveta vo svojom odbore neurobí (ak sa mýlim, tak dúfam, že mi túto poznámku odpustí). Na druhej strane nepoznám veľa ľudí, ktorí by prirodzeným a nenúteným spôsobom dokázali odovzdávať vedomosti a poznatky tak, ako to dokáže on.
Ďalší z mojich kolegov, ktorých si veľmi vážim, vyniká vo vedecko-výskumných aktivitách. Dokáže napísať projekty, ktoré získavajú vysoké hodnotenia a nemá problém presadiť sa, pri písaní vedeckých štúdií, aj v kvalitných zahraničných vedeckých časopisoch. Jeho problémom je však bežná komunikácia. Keď čítam jeho štúdie, mám zimomriavky z toho, že niekto dokáže s ľahkosťou sebe vlastnou skúmať objekt, ktorý ho zaujíma, a následne dokáže nadobudnuté poznatky zdieľať prostredníctvom vedeckých alebo odborných štúdií so svojimi kolegami spôsobom, akoby neexistovalo nič jednoduchšie. Študenti ho ale radi nemajú. Mnoho z nich vraví, že je príliš náročný, no nemenej uvádza to, že mu nerozumejú a že nedokážu sledovať jeho myšlienkové pochody. Nedá mi, aby som na tomto mieste nespomenul Johanna F. C. Gaussa, slávneho nemeckého matematika žijúceho na prelome 18. a 19. storočia, o ktorom sa hovorí, že časť svojich objavov ani nepovažoval za objavy, pretože sa mu zdali až príliš triviálne na to, aby sa nimi chválil. A práve môj spomínaný kolega sa pravdepodobne dostal do fázy, v ktorej považuje vysvetľovanie základných vzťahov a súvislostí za príliš triviálne na to, aby sa nimi zaoberal. No možno sa mýlim a skutočne nevie odovzdávať zo svojich poznatkov študentom to, čo by mohol.
Každopádne, nech je už tak či onak, uvedené dva príklady len poukazujú na to, že systém, v ktorom sme „všetci dobrí vo všetkom" nie je celkom zdravý. Veď, a teraz použijem športovú terminológiu, ani Diego Armando Maradona by sa pri svojej výške 165 cm pravdepodobne nepresadil, keby ho tréner využíval na poste brankára (beriem pri tom do úvahy aj jeho „božskú ruku")...
3) Napĺňanie „chlievikov" ako priorita číslo jedna
Výkazy, výkazy, výkazy... To je mor súčasných vysokých škôl a univerzít. Nechcel by som preháňať, no dal by som ruku do ohňa za to, že podstatnú časť môjho pracovného času (a tam rátam aj nespočetné hodiny strávené pri zostavovaní rôznych publikácií v nočných hodinách) trávim vypĺňaním rôznych výkazov: pracovné výkazy k projektom, výkazy o postupe prác k projektom, priebežné a záverečné správy k projektom, výkazy o bežiacich projektoch, výkazy o ukončených projektoch, výkazy o plánovaných projektových žiadostiach, výkazy k pedagogickým úväzkom, polročné publikačné výkazy, koncoročné publikačné výkazy (za akademický rok i kalendárny rok), katedrové publikačné výkazy, fakultné publikačné výkazy, výkazy akademických aktivít pre potreby výročnej správy... A pri všetkých týchto výkazoch smerujú otázky k počtom - k počtu odpracovaných hodín, k počtu vedených kvalifikačných prác, k počtu publikácií v jednotlivých kategóriách atď. Ľuďom vlastná snaha o vynikanie medzi ostatnými potom vedie k tomu, že dobré sú iba „chlieviky" s vysokými hodnotami a nič iné ich nezaujíma.
Zhodou okolností som kvôli projektovej žiadosti potreboval zistiť bibliografické odkazy na niektoré z posledných publikácií jedného z mojich kolegov a on ma odkázal na výročnú správu obsahujúcu publikácie vyprodukované celou jeho fakultou. A pri prechádzaní jednotlivých kategórií som občas narazil na parádne „perly". Zo všetkých uvediem aspoň jednu. Predstavte si, že niektoré z ministerstiev vydáva svoj vlastný časopis, ktorého periodicita je na úrovni dvoch týždňov. Tento má aj v tiráži uvedené, že ide o odborný časopis a z vlastnej skúsenosti viem, že tam neprebiehalo žiadne recenzné konanie (iba jazyková korektúra) - koniec koncov, sám som tam publikoval niekoľko odborných článkov a až na priamu žiadosť editora som ich upravoval do podoby, v ktorej neobsahovali odkazy na použité zdroje. No a potom narazíte na oficiálnu výročnú správu jednej z fakúlt, kde sú viaceré články, ktoré boli uverejnené v tomto periodiku, zaradené do kategórie vedeckých štúdií (!!!)... Myslím si, že dôvod poznám - tým je financovanie vysokých škôl a univerzít, ktoré súvisí aj s „kvalitou" publikačných výkazov (čím viac publikácií vo vyšších kategóriách, tým viac finančných prostriedkov z ministerstva). No, že je tento systém natoľko slepý, som až do začiatku tohto roka nevedel...
4) Neexistencia zdravej súťaživosti
Keď som ešte ako študent uvažoval o nástupe na asistentské miesto, netušil som, že sa chystám - a to som vzhľadom na moje krstné meno mohol a mal tušiť - skočiť do „jamy s levmi". Ľudská závisť sa vyskytuje všade a v posledných rokoch som mal možnosť presvedčiť sa, že v žiadnom prípade neobchádza ani ľudí s vysokoškolskými titulmi. Je až neuveriteľné, aké „truc-podniky" si dokážu navzájom kolegovia na jednom akademickom pracovisku vyviesť. Spomínam si, ako mi raz jedna staršia kolegyňa vravela, že nevie, kedy vyjde jej monografia, ktorú už odovzdala do tlače. Keď som sa jej spýtal na dôvod, odpovedala mi nasledovne: „S dekanom sme na nože a jeho obľúbenec na mojej katedre monografiu ešte nemá. Aby sa teda nestalo, že podám habilitačný spis skôr než on, dekan stopol tlač mojej monografie na neurčito..." Azda ešte lepším príkladom je uplatňovanie pravidla: oko za oko, zub za zub. Historiek o uplatnení tohto pravidla mám z vlastných skúseností i z rozprávania kolegov až-až, no predsa, skúsim aspoň jednu. Predstavte si situáciu, že idete na habilitačnú prednášku na vlastnej (i keď, úprimne povedané, to by nemalo hrať rolu) univerzite. „Chlieviky" máte naplnené, prednáška prebehne v poriadku, neobjavia sa žiadne námietky a tak spokojne sŕkate šálku kávy a čakáte, ako dopadne hlasovanie vedeckej rady. Viete, že potrebujete získať 22 hlasov za a dnes je účasť vo vedeckej rade 24 osôb, takže k hlasovaniu dôjde a všetko bude v suchu. Po chvíli Vás informujú, že titul docenta Vám nebude priznaný, lebo dvaja členovia vedeckej rady hlasovali proti a jeden sa zdržal (!!!)... Fikcia? Nie, realita. A dôvod? Načo ho potrebujete vedieť?! Ak máte stále záujem, podajte si habilitačný spis ešte raz a zopakujte si celú procedúru aj po druhýkrát...
5) Pravdepodobne každá univerzita/vysoká škola má/mala svojich „daňovákov"
Je verejným tajomstvom, že každá slovenská univerzita alebo vysoká škola má/mala svojich „daňovákov", teda skupinu študentov, ktorí boli/sú počas svojho štúdia (alebo už pri uchádzaní sa o štúdium) nejako zvýhodnení. Jedni ich volajú „daňováci", iní „colníci", „úradníci", „manažéri", „starostovia" a podobne, no spoločné majú to, že ich zotrvanie na škole prináša tejto škole „určité" benefity. Je pravda, že vysoké školy a univerzity sú finančne poddimenzované, no zvýhodňovať jednu skupinu študentov pred ostatnými je z hľadiska dlhodobej udržateľnosti dobrého mena celej vysokej školy alebo univerzity cesta do pekla...
6) Podvody sú tolerované
V Nemecku, počas môjho študijného pobytu, som sa stretol po prvýkrát s pojmom „akademická mŕtvola". Pýtal som sa môjho profesora na význam a on mi ho vysvetlil za použitia viacerých príkladov. Pri veľkej miere zovšeobecnenia však platí, že akademickou mŕtvolou sa v Nemecku stáva automaticky a bez pardónu ten, u koho je preukázané úmyselné plagiátorstvo. Prijatie takéhoto jednotlivca na školu, prípadne jeho zotrvanie na škole by ohrozovalo jej dobrú povesť a to si v konkurencii ostatných vysokých škôl a univerzít žiadna nemôže dovoliť. Keď sa pozriem na Slovensko, rastie mi hrča v hrdle. Rozčuľuje nás, že študenti podvádzajú a že nezískavajú tituly korektným spôsobom, no v akademických radoch to tiež miestami poriadne „smrdí". A v tomto prípade naozaj platí, že ryba smrdí od hlavy. Veď predsa my, pedagógovia, nemôžeme chcieť od študentov niečo, čo sami nectíme a nerešpektujeme...
Nepochybujem o tom, že mnoho čitateľov tohto článku sa stretlo aj s ďalšími príkladmi neduhov trápiacich vysoké školy a univerzity na Slovensku. A netvárim sa, že mám recept na ich odstránenie. Pán minister so svojím tímom poradcov by sa však mal zamyslieť nad tým, ako ich aspoň zmierniť. Mandát na to má...
Pre korektnosť a orientáciu čitateľov, rád by som zdôraznil, že v akademickej sfére nepôsobím veľmi dlho a nikdy som nepôsobil na súkromnej ani štátnej vysokej škole. Moje štúdium i následné pedagogické a výskumné aktivity majú spoločenskovedný charakter. Magisterské vysokoškolské štúdium som ukončil v roku 2003. Od septembra uvedeného roku som začal pracovať ako asistent na jednej z košických univerzít a medzičasom som bol v pracovno-právnom vzťahu (cez dohodu o vykonaní práce, prípadne prostredníctvom zmeny pracovného miesta) s dvoma ďalšími univerzitami. Prostredníctvom externej formy doktorandského štúdia som sa oboznámil s fungovaním ďalšej slovenskej univerzity a vďaka študijnému a výskumnému pobytu som strávil takmer dva roky na zahraničných vysokých školách a univerzitách (dlhodobo predovšetkým v Nemecku). Prirodzene, vďaka účasti na rôznych odborných a vedeckých podujatiach som sa mal možnosť rozprávať s mnohými domácimi i zahraničnými kolegami a konfrontovať tak moje poznatky a skúsenosti s ich poznatkami a skúsenosťami. Pre úplnosť je vhodné asi uviesť, že som krátky čas pôsobil aj v Rade vysokých škôl a ešte ako študent som sa zapájal do fungovania akademickej samosprávy (okrem iného som bol členom predsedníctva Študentskej rady vysokých škôl).
