Niekedy mi tá fialová farba robí starosti. Žltej je málo a zelenej najmenej. A na sláčikové nástroje hrať neviem. Slákom by som možno nakreslila pár vzdušných čiar, po ktorých by som sa rýchlejšie premiestnila na útulné miesto pod veľkou starou vŕbou. Ale ja to klopanie nepočujem a tak iba prežívam slnečné rána a búrkové večery. Veď zajtra možno niečo a ono nikdy nič. Nízke frekvencie a potom skončia. Lebo začali len v hlave. Všetky hlboké dná obchádzajú.
Dnes totiž na víly nikto neverí. Pochybností je viac ako zázrakov. Ale vraj to tak nenecháš. A keď si ticho, pripravuješ odpoveď. Dobre teda, počkám ešte chvíľu. A máš pravdu. Nie som porazená. Ale víťazstvo je ešte ďaleko. Ešte musím prejsť sedem vrchov a sedem dolín. Túlanie ma vždy bavilo. A spoločnosť je vítaná. A vieš čo? Ten žltý lak na nechty sa mi páči. Nech si ona hovorí čo chce.
