Venované človeku zo súhvezdia

Prázdno...

V oku i v dlaniach.

A niekto čaká odpoveď...

Nedá sa odpovedať hneď.

Kúsok človeka uviazol na polceste k sebe.

Niečo je stratené a niečo v tebe.

Niečo sa vracia späť ako bumerang.

Ako ozvena zo studne aj keď nevolám.

A v nočnom tichu myšlienky stratili dych.

No cítim dotyky krídel motýlích.

Dnes sú však prázdnejšie...

Ako deravé vrecká plné snov a nehy.

Ako dva vyschnuté pusté brehy.

Ako rieka čo dvakrát neplynie.

Na tvojich perách prázdne mlčanie.

No aj keď mlčíš, počujem, že si.

Mám hviezdy pod vankúšom a na nich spím.

Keď sa prebudím, neviem čo sa stane.

Možno len poviem tiché jednoznačné Amen...

Ty však budeš stále mlčať.

Ako tie hviezdy na oblohe...