Ľahla som si do snehu a ešte som nestihla poriadne zamávať krídlami, už tu bola Lili. Bolo jej čudné prečo zrazu ležím na zemi a nejdem ďalej ako vždy. Môj okrídlený odkaz dotvorila vzorom psích labiek. Pochválila som ju za skvelý nápad a hodila som do nej snehovú guľu. Odmenila sa mi ďalším útekom do poľa za niečím zaujímavejším.
Pokračovali sme pomaly ďalej. Ja snívajúc o jarných kvetoch a makových buchtách, Lili šťastná, že sa môže premávať bez obmedzení zasneženými roľami oňuchávajúc každý podozrivý závej. Tu jej nikto nenadáva za to, že mu ničí trávnik a robí mláčky na nesprávnych miestach. Aspoň chvíľu bola šťastná. A ja tiež.
Označkovali sme si krajinu. Nakreslila som do snehu ďalšieho anjela, pár kvetov a bodiek. Na moste po nás zostalo okrem odtlačkov topánok a labiek aj osem dlaní. Vietor čítal naše odkazy a dotváral ich podľa vlastnej fantázie. O pár dní ich aj tak slnko rozmaže a uloží do zeme. Možno raz budú pršať z oblakov. A nakoniec ich aj tak nikto nerozlúšti.
V dedine sme už také slobodné neboli. Lili som pre istotu priviazala. Aj vietor sa správal slušnejšie. Čím bližšie som bola k ľuďom, tým viac som strácala seba. Ukradli mi moje bláznivé nápady a pošliapali ich. Nechápaví, obmedzujúci kreativitu života. Kedy pochopia, že je normálne spievať si na hlas? Že sa môžem smiať aj keď nemám dôvod a že básne nie sú zbytočné? Že slnko svieti aj keď je zahalené oblakmi a že snívanie predsa nikto nezakázal? Že dôležitejšie je "byť "ako "mať"?
Moje otázky unášal vietor. Pohladkala som Lili po hlave a musela som ju zatvoriť. Trávnik je predsa dôležitejší. Tie smutné oči veľmi dobre poznám. Podobné má moja fantázia.
