Aj my sme doma bilancovali a musíme konštatovať, že rok 2021 aj nám viac zobral ako dal. Samozrejme boli aj pozitívne veci, ale tých nepríjemných a zlých bolo bohužiaľ viac.
Úvod roka 2021 aj mne priniesol ťažké chvíle, keď som skoro prišiel o manželku, ktorá skončila v ťažkom stave s ochorením COVID-19 v nemocnici. Neskôr som ochorel aj ja. Mne osobne trvalo 38 dní kým som sa dostal z najhoršieho, no mojej manželke to trvalo viac ako 8 týždňov. Spoločným úsilím sme to zvládli. Vyšlo jarné slniečko a mysleli sme si, že už bude dobre. No veľmi sme sa pomýlili. Obaja trpíme post covidovým syndrómom, ktorého prejavy opisovať nebudem, lebo by to bolo na ďalšiu stranu. No nie je to nič jednoduché. Ja osobne som zistil, že existujú aj dychové rehabilitácie. Priznám sa, že som vôbec netušil, že niečo také vôbec existuje. Stále som na dlhodobej liečbe pomocou kortikoidov, ktoré každý deň musím inhalovať, pretože kapacita mojich pľúc je stále len na 80% stavu s pred roka. Už rok sa snažím dostať svoje pľúca do normálneho režimu. Dal som sa zaočkovať a zajtra (7.1.2022) sa idem dať zaočkovať treťou dávkou.
Mám množstvo priateľov a kamarátov, ktorí skúsili aké to je byť pripojený na pľúcnej ventilácii a mal šťastie. Vrátili sa späť k svojim blízkym. Niektorí z nich dokonca začali aj športovať alebo sa rozhodli zmeniť svoj život. Jeden z tých čo skúsil aké to je byť pripojený na pľúcnej ventilácii a vrátil sa späť k svojim blízkym, dokonca sadol na bicykel a pravidelne zverejňuje fotky so svojich úspešných cyklistických či turistických túr. Mám priateľa, ktorý napriek tomu, že tiež prekonal ochorenie a má problémy so zrakom dokázal cielene počas minulého roku schudnúť viac ako jednu tretinu svojej váhy. Chlapci fandím vám.
Počas minulého roka som prišiel aj ja o kolegov, priateľov, ale aj príbuzných. Niektorí nevyhrali svoj boj o život s neúprosným časom, niektorí kvôli zdravotným komplikáciám, ale najviac som ich stratil kvôli vírusu SARS-Cov-2. Niektorí podľahli priamo vírusu a niektorí podľahli tomu čo sa okolo neho všetko deje a žijú vo svojom vlastnom svete. Osobne ma mrzí, že aj moji priatelia, kamaráti, či známi si robia názor na základe toho čo kto povie, napíše, či o čom je presvedčený niekto iný a už si nevšímajú čo sa okolo nich reálne deje. Samozrejme je to vec osobnej voľby každého z nás. Pre niektorých je ich postoj vecou osobnej odvahy, či statočnosti, no pri inom uhle pohľadu to môže byť práve prejav nevedomosti, či hlúposti.
Dnes je sviatok troch kráľov, alebo ak chcete troch mudrcov z východu. Každý rok o tomto čase býva v Košiciach Trojkráľový beh. Žiaľ už druhý rok pre pandémiu nebude. Škoda, zatiaľ som bol na všetkých jeho ročníkoch.
Dnešný dátum je symbolický aj pre inú vec, ktorú som tu už spomenul. Pandémiu COVID-19. O dva mesiace, presne 6.marca, to bude presne dva roky, keď sa u nás objavilo prvé ochorenie COVID. Keď to všetko začalo všetci sme s hrôzou prijali správu o prvých chorých. Keď 30.marca 2020 zomrel prvý človek boli sme všetci v panike čo to bude a čo nás ešte čaká. Nikto nič o tom ochorení nevedel, nikde neboli žiadne pravdivé, ale ani vymyslené informácie. Našťastie. V tej dobe nemalo informácie ešte ani „Rádio Jerevan“, či „Agentúra JPP“ a keďže bola jar, tak ešte aj TROLovia asi spali. Bol vyhlásený núdzový stav a všetci sme bez zbytočného vymýšľania a v strachu dodržiavali prijaté opatrenia. Všetko bolo divné, ale všetko sme do zvládli. Trvalo rovné 4 mesiace kým umrelo prvých 47 ľudí. Prečo 47? Dôvod je jednoduchý, presne toľko ich umrelo práve dnes, teda 6.1.2022.
Ešte pred rokom sa každý deň hovorilo o všeličom možnom, aj o počte obetí. Presne pred rokom (6.1.2021), ich bolo za deň rovných 60, dnes (6.1.2022) „len“ 47. Už vtedy som mal pocit, že sa o všetkých obetiach hovorilo len ako o narastajúcich alebo klesajúcich číslach v štatistike. Nikto si neuvedomoval, že sú za tými číslami sú živí ľudia, vlastne tí čo boli živými ľuďmi a už nie sú. Za počtami obetí nikto nevidel otcov, matky, sestry, bratov, synov, dcéry, či starých rodičov, ktorí mali tiež svojich blízkych. Všetci tí čo skončili v nemocniciach s pozitívnym testom na SARS-Cov-2 tam skončili pre akútne respiračné ochorenie. Aké nešťastne symbolické, že tie najťažšie prípady išli rovno na ARO. Vie si niekto z nás predstaviť, že všetci, ktorí zomreli na akútne respiračné ochorenie spôsobené vírusom SARS-Cov-2 sa vlastne udusili? Strašný spôsob smrti.
Na koho, či na čo v tej chvíli umierajúci mysleli alebo čo cítili si nikto z nás nevie predstaviť. Možno len tí, ktorí v nemocnici boli, skúsili si to na vlastnej koži a mali toľko šťastia, že sa vrátili sa späť k svojim blízkym. O jednom prianí všetkých tých čo umreli však nepochybujem, všetci túžili ešte aspoň raz v živote sa z plných pľúc nadýchnuť, no už to nešlo.
Na malom Slovensku podľa štatistiky k 1.1.2022 zomrelo presne 16 665 mužov a žien. Je to ako keby vymrelo celé mesto Handlová. Je to viac ako je obyvateľov v okresných mestách Kežmarok, či Stará Ľubovňa. Dokonca je to viac ako počet všetkých Slovákov, ktorí zahynuli alebo boli zavraždení počas SNP. Keby sme ich postavili na štátnu hranicu Slovenskej republiky, tak by medzi každým z nich bola vzdialenosť menšia ako 100 metrov.
Napadlo vôbec niekomu koľko to je ľudí?
Žijeme divnú dobu. Dnes sa už o tých čo umreli na akútne respiračné ochorenie spôsobené vírusom SARS-Cov-2 nehovorí. Vedú ich len ako čísla v štatistike, no ich posledná túžba po nádychu sa nezmenila.
Dlhšie som nad celou vecou rozmýšľal a pripravil so jednu výzvu. Či je to výzva osobnej odvahy, či statočnosti alebo hlúposti to nech nikto nesúdi.
Vyzývam všetkých,
tých ktorý stratili svojich blízkych, ale aj tých čo nie,
tých čo si na vlastnej koži prežili chvíle na pľúcnej ventilácii, ale aj tých čo si stále myslia, že všetko je výmysel,
tých čo sú zaočkovaní, aj nezaočkovaných,
tých ktorí pravidelne športujú, ale aj domasedov,
skrátka všetkých čo chcú
venujme pár nádychov ako spomienku na tých, ktorí umreli za posledných 24 mesiacov na akútne respiračné ochorenie a tak veľmi túžili práve po tom aby mohli opäť dýchať.
Ja osobne som sa rozhodol vzdať úctu každému jednému, kto nemal toľko šťastia ako ja. Každého jedného bez rozdielu si pripomeniem zabehnutím tých 100 metrov, ktoré by ich delilo, kedy stáli všetci v jednom rade na hraniciach nášho malého Slovenska. Nebude to behanie niekde na páse, ale pekne vonku na čerstvom vzduchu.
Rozhodol som sa začať hneď, teda vlastne som už začal.
Vzhľadom na to, že som už niekoľko rokov nebehal a kondícia je v háji a ešte stále sa liečim, rozhodol som sa časť trasy prejsť zrýchlenou chôdzou. Minimálne 1100 km som však rozhodnutý zabehnúť. Pre kontrolu a prípadné zapojenie som vytvoril špeciálnu stránku na sociálnej sieti, kde budem pravidelne zverejňovať štatistiky a dynamické sledovanie a raz za mesiac aj celkovú štatistiku: https://www.facebook.com/groups/296955202368307.
Tak kto sa pridá?
