Bolo by to oslikovi sveta zit, keby vsetky deti nechceli len poniky s farebnymi hrivami a spievajucimi hviezdami po ich gumennych telach. Bolo by to zaujimavejsie, keby schody nielen nahor a dolu, ale i zo strany na stranu nas vozili; keby v kocikoch deti rodicov tlacili; keby hrochi zivali a kvety sa usmievali takymi tymi nalinajkovanymi sposobmi, akymi nas mylne detske knizky vedu; keby sme sa mohli skryt do zapalkovej krabicky a nechali ohen robit svoju pracu a len citit to rozdobrujuce svetlo v teple a ani kusok sa nespalit; keby sme len tak si bezstarostne mohli hoviet v orechovej skrupinke a plavit sa mohutnym Nilom; keby tak egyptske sfingy vedeli nam povesti rozpravat, mozno by Palculienka by nieco precitat skusit mohla. Keby sme si vedeli vystacit aj sami; keby sme mohli castejsie hvizdat a za brucha sa od smiechu chytat; keby sme si mohli hockedy africke slony pohladit a na tave sa povozit...
Nebolo by veru tolko toho treba, mozno uz len tu hudbu pocut odvsadial, kam sa len 1 ci druha labka pohne. Keby nic nedavalo zmysel ani vtakov na juh nahanat; by nebolo veru ani treba riesit dospelacke sede reci preplnene ironiou a zlobou a prehnanou zodpovednostou na nespravnym miestach; keby sa dalo detmi na hojdackach povacsinu casu byt a cez farebne svihadla si podcasom preskakovat a smykat sa dolu hlavou....
Bol by svet prilis lahka gombicka a my by sme chceli velmi skoro opat prec, nieco nove zasa vymysliet, zo stereotypu utiect. Co takto skusit si postavit vlastny pieskovy hrad vo vetre??? ;)
