No aj tak si myslim svoje. Az raz pochopim pravy vyznam slovneho spojenia 'vazit si svoje zdravie', resp. 'mat rada seba'... isto pochopim aj vsetky tie dobre dusicky, co sa tak staraju a (mozno aj viac) strachuju a chcu, aby som sa vratila. Dumam, dumam uz niekolko dni, ako poslat svoju osobu naspat domov a zanechat vsetko, kvoli comu som sem prisla, kvoli comu som sa tolko snazila a tolko preto obetovala... Prisla som sem vesela a lubila kazdu sekundu v tomto cerveno-zltom kralovstve. A zrazu - cuduj sa svete (ale uz sa necudujem sebe), akoby utal vrbu a nedokazem sa postavit spat do tej radosti, bezstarostnosti. Postavit sa - doslovne!!! Uz mi dosli aj zasoby (mne nikdy nekonciacich) napadov, co robit na zlepsenie. Ani lekarstvo inokrajinne zjavne nemoze byt vo veci mudrejsie. Najskor som sa snazila prehovorit samu seba, ze vymyslam, ze to nic nie je. Avsak postupne som si zacala uvedomovat vaznejsost nez serioznost celej situacie. A zjavne i lekari si vzali priklad z mojej prvotnej reakcie a napodobno-rovnako sa stavaju k mojmu pripadu. Povrchnost vysetreni nic nedokazala, nic neukazala taktiez, a tak - 'skus si pomoc sama' (znela medziriadkova rada bielych plastov)! A ja zasa raz s (mojou pre realitu prehnanou loajalitou) sa ich snazim pochopit. A snazim sa pochopit, ze nemozu predsa brat na seba tolku zodpovednost riesit nejaky vazny pripad so ziadnym pozadim zdravotnych zaznamov, no na oprotivnej strane sa mi stale vynara otazka a argument v jednom - su to predsa lekari, preco len robia mechanickost svojej prace a nie ludsky pomahaju inym a nesnazia sa vyriesit podstatu problemu pacienta?!
A teraz uz len cakam... Cakam, ze mi bolest sama odide, ze oddych a ine 'zlepsovaky starych mam' pomozu, ze to nemoze byt predsa take zle, aby som to tu vsetko zabalila tak skoro, ze sa raz (skoro, velmi skoro!) zobudim a budem sa moct tesit z rana zaliateho slnkom a stebotu pocujuceho pri cupotani bezeckych tenisiek spolu so mnou v nedalekom parku a najma, nebudem sa bat zkotulit z postele, pretoze by ma nieco (co i len kusok) bolelo... Cakam a dufam. Dufam, ze som predsa nemohla urobit tolko zleho, ze by sa cela cesta juznou (vytuzenou) stranou koncila tu a Teraz! Dufam, ze slova od velkeho indianskeho brata rezonujuce mi stale v spleti myslienok - 'zostat, moze znamenat trvale nasledky' - su len varovnym prstom na vacsiu starostlivost o seba (ci konecne Zacat s Nejakou!) a nie smutnym realnym faktom.
Neverim, ze by som uz zazila maximalitu tohto miesta, pretoze ono nikdy nespi a ja s mojou (doterajsou!) preferenciou (sotva) zoparhodinoveho pozdravenia vankusov som sa ho marne snazila dobehnut, tak uz len min. z tohto dovodu verim, ze este tu mam istu misiu na ukoncenie a nepotrva len zopar dni...
No zatial len pevne verim, ze moje naivne presvedcenie, ze o par dni bude zo mna sviezi jarny velkonocony zajac hopsajuci po pode talianskej kuchyne a goldol, nie je len farebna bublina opradena snom ci skor tuzbou, v ktorej by som si tak priala byt!!!
