Začalo to smolou. Jednou veľkou smolou, akú ona mala na ľudí. Raz prišla domov zo školy. Nemala čo robiť. Liezlo jej na nervy to že tam len tak sedela sama. Odkedy sa odsťahovali nemala nikoho. Celé dni len tak presedela. Pozerala do steny, aj ked tam nič nedávali. Plakala za tým, čo nikdy nemala, za priateľmi.
Bol štvrtok. Štvrtky boli budú a sú vždy kritické. Mala všetkého plné zuby. Hnevala sa sama na seba. Všetko to bola jej chyba. To že sa na ňu najlepšia kamoška vykašlala, aj to že ju v triede nikdy nemali radi, aj to že nebola taká zaujímavá ako oni nestála ani za pohľad všetko toto a ešte viac oveľa viac vecí boli jej chyby. Mohla za to len ona, a vedela to.
Postavila sa zo zeme napila sa matkinej slivovice 3 glgy. Vyšla na balkón si zapáliť. Aj s tým začala kôli ním, myslela si že keď bude fajčiť bude pre nich zaujímavá, potom už nikdy nebude tým ako ju nazvali - Filou. Sledovala svoju ľavú ruku. Ľavá strana, strana srdca. Nepostaví sa a nepôjde dalej. Nie dnes, nie. Pozrela sa naspäť na cigaretu. Bola do polovice vyfajčená. Slzy jej stekali po lícach. Všetko to na ňu prišlo. Všetky tie jej chyby boli silnejšie ako ona sama.
Zobrala cigaretu a zahasila si ju o chrbát ľavej ruky. Len tak bez rozmýšľania. Nezahasila ju úplne. Potiahla si. Bolelo to a štípalo. Potom to urobile znovu a držala ju tam dlhšie. Tretí pokus už nevydržala dlhšie ako 10 sekúnd. Odhodila cigaretu. Poobzerala sa po okolí. Ulice boli takmer prázdne. Podvedome si držala ruku. Vošla dnu. Napila sa matkinej slivovice znovu 3 glgy a pozrela sa na ruku. Otrhala spálenú kožu z rán, ktoré stále štípali. zaviazala si ruku a išla do izby.
Keď prišiel šťasný zvyšok rodinky,(za ktorej rozpad mohla ona) nič si nevšimli. Dobre všetko schovala. Na druhý deň prišla do školy, tešila sa ako im to všetkým ukáže. Najprv prišla k najoblúbenejšiej žiačke, zároveň to bola aj baba s najväćším pochopením. Miške. Tá keď videla ako sa tvári keď jej ukazuje svoju ruku a to, čo na nej má nevedela ako zareagovať. Zazvonilo a vybrala sa do triedy na Mišine volanie nech ide naspäť nereagovala. Miška nebola sprostá a vybavila si u učiteľky , s ktorou mali hodinu, aby sa mohli porozprávať. Na záchodoch , kam ju zatiahla , to nebolo iné . Až na to že sa rozplakala. Povedala že nemá priateľov , že nie je obľúbená ako ona a že nikoho nemá odkedy stratila najlepšiu kamośku. Zavolala tam aj jej bývalú kamošku a ukázala jej to. Nikola nevedela ako reagovať. Nič iné sa od nich ani nedalo čakať.
Od vtedy to robila pravideľne. Bola to zábava. Bol to trest, za to že je tak nesmierne sprostá, škaredá , neschopná a čo ja viem ešte čo . Stala sa závislá od rezania sa. Vedela, že keď sa poreže už tú chybu neurobí. Po chvíli si na to zvykla. Tešila sa na to. Keď sa takto potrestala všetko zmizlo. A robila tie isté chyby znova a znova.
Raz jej na to prišla matka. Spýtala sa čo to je . Nevedela jej odpovedať ale v hlave jej znelo " ona to nechápe ja sa tým trestám" a " určite by to schválila keby vedela , čo všetko je moja chyba" . Nič jej nepovedala vytrhla svoju ruku z matkinho zovretia a ušla do izby. Večer , keď si lahla spať matka za nou prišla a znovu sa pýtala tie isté otázky. Nevedela čo má robiť. Rozplakala sa. Chcela, aby matka vypadla nechala ju tak. Matka odišla až po pol hodine.
Neprestala s tým.
A až teraz ju chápem. Bol to jej spôsob prevychovávania sa. A je to smutné ale dnes je oveľa, oveľa viac takých čo sa režú, ako keď s tým začala ona. "Ale je to potrebné nesmieme si nechať tú konceptuálnu podobu človeka s akou sme sem prišli musíme sa prevychovávať" .. nie, nemyslím si to, potom by už nikto nebol sám sebou, už nikdy viac!
