Najradšej mám keď mi niekto rozpráva o tom ako bolo kedysi. Keď mi niekto hovorí ako to bolo keď ma ešte nebolo. Závidím im. Závidím tým, čo mi to rozprávajú. Veľmi im závidím. Závidím im tie príbehy. Závidím im priateľov, vtedy ste ich mali iba pár, ale boli to tí praví, nie ako dnes. Dnes sa na vás nalepí kdekto, kto za vami vidí dobrú investíciu, alebo z vás robí niečo čím nie ste. Dnes jediný kto vám zostane je rodina, a aj to väčšina z nás stále nevie a neváži si ju. Rozprávačom závidím dokonca aj tú totalitu. Viem nebolo to vtedy ľahké, ale bolo to dobré. Vďaka nej, tej totalite, majú také príbehy aké majú. Áno teraz si môžete povedať, čo ja môžem vedieť o totalite, veď ani neviem, čo to bolo. A v podstate veci mate aj pravdu.
Páči sa mi, že bolo niečo zakázané. Veľa toho bolo zakázaného. Preto ľudia počúvali hudbu, ktorá bola zakázaná, páčila sa im a nechceli sa jej vzdať. Nikto ich k tomu nedonútil. Ani štát. Ani ľudia, ktorým sa nepáčila. Ani nič iné. Chceli. Veľmi chceli. A toto chcenie my už nemáme. My máme toho až veľa dovoleného. Nevieme, čo od radosti. Myslíme si , že máme všetko. Nemáme nič. V skutočnosti nemáme nič. Nemáme chcenie. Nechceme. Nemáme odhodlanie pohnúť svetom. Nemáme chuť to urobiť. Nemáme vlastne nič. Ale veď, čo ja o tom vlastne viem.
Vtedy sa nemohlo nič, a predsa kto chcel si našiel cestu. Kto chcel, išiel za tým, čo najviac chce či už peniaze alebo priateľov, alebo zabaviť sa. My nevieme, čo chceme. To nevedeli ani oni vtedy. Nemáme chuť ani chcenie, a ani dôvod zistiť to. Oni išli ďalej: "čo ak sa to zmení a už zajtra budeme môcť to, čo sme ešte dnes nemohli." keď sa rozhliadnem často mi ľudia pripadajú ako stroje. Už nás nič nebaví. A tak nevieme, čo od radosti. Ničíme. Ničíme všetko, čo máme dovolené. Chceme byť výnimoční. Chceme ukázať, ě nie sme ako všetci. Občas chcem otvoriť balkón. Postaviť sa tam. A zakričať: "aj ja som originál! Aj ja žijem!". Klamstvo sa toľko kričí do sveta až sa z neho stane pravda. Čím to máme jednoduchšie tým menej je táto realita reálna. Ale čo ja o tom viem, že?
Vtedy bol každý výnimočný, a nepotreboval to kričať do sveta. Išli po svojom. Zákazy ich nezastavili. Nikto ich nezastavil. My aby sme boli výnimoční potrebujeme robiť niečo, čím to dáme najavo. Ako sa to už toľkým podarilo aj my si vyberáme istotu. Robíme zle. Kto si pamätá tých dobrých. Aj keď si ich niekto pamätá povie si len: " to bol suchár.". Niečo zakázané ako aj vtedy, aj dnes priťahuje. Robenie ilegálnych vecí. Hľadanie ťažších ciest. Nás už nezaujíma, kým sme. Kým by sme mohli byť. Zaujíma nás iba ako sa zviditeľniť, ukázať "aha, aký som zlý!" potom si nájde partiu. Partiu ľudí, ktorým sa páči aký "je zlý.". Áno to je frajer dokáže zničiť, to čo sa tu vybudovalo, keď on ešte ani nebol v pláne. Partia ho za to uctieva. Nezaujíma kým v skutočnosti je. Nie su skutoční. To nie sú priatelia. Na to on príde až neskoro. Až keď bude mať problém, a oni sa na neho vykašlú. Predsa ja o tom nič neviem.
Ich nikto nezastavil. Oni sa nebáli toho, kým sú. Boli sami sebou. Toto šťastie dnes už nemáme.
