Chceš byť vlastne tu ? Neviem. Zastavím. Ťahá ťa ruka. Musíš zastaviť. Akoby som bola príťaž. Kameň na srdci, pocit v žalúdku. Vedľa tečie rieka. Ty stojíš oproti mňe. Bozkávaš ma. Nevieš, čo chcem. Prečo stojím.
Nechcem ísť ďalej. Ťaháš ma ďalej. Pozerám na rieku. Tečie. Sme tu už celú večnosť, a ona stále tečie. Skočím do nej. Vonku je desať stupňov. Je tma. Do vody nevidieť. Je hlboká ? Je skutočná ? Je to voda, čo tečie ?
Pustím tvoju ruku. Kráčam k rieke.
Medzi mnou a riekou je múr. Malý betónový múrik. Ty stojíš pri mňe. A predsa je tá rieka bližše pri mňe. Medzi nami nie je nič. A predsa sme tak ďaleko od seba. Medzi nami všetko to, čo si povieme.
Si niekým. Máš dve ruky. Dve oči. Dve nohy, stojáce za mojími. Pery, ktoré niečo rozprávajú. Nevnímam ich. Tečie mi slza. Je mi ľúto, že som chcela skočíť do rieky. Si niekým, s kým chcem byť. Teraz. Tu.
Otočím sa. Pobozkám tvoje ukecané pery. Mám zatvorené oči. Chcem nech táto chvíľa nikdy neskončí. Nech nepríde zajtrajšok. Zajtra ti utečiem.
