Rada sa hrám a vymýšlam si . Keď si vymýšlam nemôžu ma ľudia vyrušovať lebo ich do toho zatiahnem . Vlastne ja si stále vymýšlam . Ale ako sa dá potom somnou normálne porozprávať ? Nedá sa ! Na mňa musíte mat taktiku, alebo fantáziu .
Zbožnujem rána , teda NIE keď sa musím vykopať z postele ale potom , až potom sa mi to páči . V MHD, kde dávam mená neznámim luďom a potom si poviem zase idem z baletkou alebo bábikou v autobuse , a ak náhodou nedávam mená tak sa piozerám okolo z okna a tvárim sa že to všetko vidím prvý raz . Slnko ako pomaly stúpa a ukazuje denné tiene, budovy , tráva a ľudia. Je zaujímavé koľko nájdete ešte nových pohľadov a vecí na ceste, po ktorej chodíte denne. Potom vystúpim . nadýchnem sa čerstvého smogu a z jednéj z bratislavských zaujímavostí , mosta, ktorý nemá ani jeden stĺp vo vode a ma z jednej strany kĺbové ( myslím že z petržalskej ) a z druhej posuvné uloženie ,čím je dobre zabezpečený aj bez na výstavbu náročných podperných stĺpikov stojecich vo vode . Hovorím ,že si rada vymyšľam , aj keď to je pravda. Spod nového mosta sa teda vydám k mostu , do ktorého nedávno ä 2 roky dozadu ? ) narazila loď a on to ustál , je to statočný chlap - most , Starý most.
Cesta do školy je užasná. Skoro ráno . V meste je toľko ľudí , že by sa dali porátať na prstoch ruky. Slnko sa odráža od domov a tým tvorí zlatisté efekty . osvetlená dlažba, môj zlatý koberec, po ktorom sa nebojím vykročiť každý deň znova a znova. Na privítanie mi zahrá krásny orchester zložený z vtáčieho spevu hluku každodenného = hluk aut a električiek poprípade iných vecí čo nám príde bežné. Idem po svojom zlatom koberci , počúvam si svoju rannú hudbu a sledujem na pravo parkovysko na ľavo reśtaurácia vyćerpaná zo včerajśieho návalu turistov , klub , veliteľ , srnka , stále jej ( tej babe čo ju drží ) neušla mi pripomína mňa , to že aj ja iden za povinnosťami a neujdem im , ani nechcem ešte pozdravím Orsiho a kráčam ďalej. Predomnou sa týči národné divadlo , teda už bývale ale pre mňa stále jediné ( na veĺkosti nezáleži( aspoň pri divadlách), nové národné sa mi nepáči ) , keď ma pozdraví divadlo je to znak že musím odboćiť doprava . Popri hoteli Carlton , ktorý ma zase novú výzdobu , ale akú kásnu , a tie bavoráky stojáce pri hoteli .. krása . Pustím električku , veď ja sa až toľko neponáhľam . Tu sa končí to ,, čo mám každý deň rovnako , ak nemeškám alebo nejdem na druhú hodinu vtedy je môj koberec už zašpinený od topánok iných , a preto ko nevidno , ale ja viem že tam stále je . neskôr ráno ( keď meškám ) spev vtákov a moju rannú hudbu nahradí hluk ponáhľajúcich sa ľudí a nervózny hluk áut a nervóznych ľudí , zvuk stresu .
Tu na rozhraní pri karltone mám dve možnosti , ísť do obchodu okolo gymnázia matky alexie alebo ˇisť po krásnych uliciach historického centra dalej do mojej škôlky , kde sa budem hrať na veľkého strojára.. :)
