Tento okamih bol pre našu rodinu nesmierne významný. Naša mama v tom čase zbožňovala Alexandra Dubčeka a Ludvíka Svobodu, dvoch mužov, ktorí symbolizovali nádej na zmenu a lepšiu budúcnosť pre Československo.
Ich charizma a vízia pre demokratickejšiu spoločnosť bola pre ľudí nesmierne inšpiratívna. Mama si často spomínala na ich prejavy a diskusie, ktoré sledovala s nádejou v očiach.
Fotografia mojej sestry s prezidentom Svobodom je pre nás pripomienkou týchto ideálov a optimizmu, ktorý vtedy vládol. Aj keď udalosti roku 1968 sa nakoniec vyvinuli inak, než by sme si priali, spomienky na túto dobu zostávajú v našich srdciach ako symbol odvahy a túžby po slobode.
Známejšia bola fotografia, keď moja sestra niesla kvety Alexandrovi Dubčekovi, symbolu nádeje a reformy Pražskej jari. Po jeho boku kráčal Leonid Brežnev, predstaviteľ sovietskej moci. A ten sa už s úsmevom skláňal k sestre, že si preberie kyticu.
Naša mama s hrôzou a obavami usmernila sestru, aby kvety odovzdala len Dubčekovi, nie Brežnevovi, čím chcela vyjadriť odpor voči politickému tlaku po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. Tento moment bol symbolom tichého odporu voči normalizačnej politike a podpory pre Dubčekove myšlienky.
