Kedysi dávno sa odohral tento príbeh. Bolo to v minulom storočí. Čo v minulom storočí! Bolo to v minulom tisícročí. Ako by povedal môj syn — keď som sa narodil, nebola ani elektrina. Pravda je však taká, že elektrina bola a dokonca sme mali doma aj televízor. Bol síce malý — taká obdĺžniková krabica s malou obrazovkou na jej okraji a samozrejme čiernobiela. To len aby sa vedelo, o akej dobe budem rozprávať, ktorú si už mnohí ani poriadne nepamätajú. Tento príbeh som už rozprával tisíckrát a až teraz ho zhmotňujem v týchto riadkoch.
Detstvo v tieni Slavína
Moje detstvo som prežil v našom hlavnom meste, v tieni týčiaceho sa Slavína. Toto miesto bolo pre nás aj ihriskom detských hier. Tu sme sa naháňali a v zime sánkovali a lyžovali. Po hroboch sme neskákali a sem-tam sme si pozreli fotografie padlých vojakov.
Raz ráno sa naši rodičia zobudili tak ako každé ráno. Toto ráno bolo iné, ale o tom ešte nevedeli. Vstávali skoro, aby obriadili hospodárske zvieratá. Okrem psa a mačiek sme mali sliepky, zajace, sem-tam aj husi a samozrejme svine. Dokonca sme mali aj prasnicu, a tým pádom aj malé prasiatka. Bolo s nimi kopec zábavy aj starostí. Prasiatok bývalo okolo desať a takmer vždy sa medzi nimi našlo jedno maličké, o ktoré sa bolo treba osobitne starať, pretože ho ostatné nepustili k ceckom mamy prasnice. Museli sme mu zarábať mlieko, ako sa dáva malým kojencom, a dávať mu piť z fľaše s cumlíkom.
Ráno, ktoré začalo inak
Moja mama ešte rozospatá kráčala k chlievom a v komore začala pripravovať žrádlo pre svine. Tie obyčajne, keď počuli buchot kýbľov, nedočkavo chrčali a kvíkali. Vyskakovali na dvere chlieva a nevedeli sa dočkať mľaskavého žrádla. Toto ráno bolo iné — nebolo vôbec nič počuť. Mama si to spočiatku ani neuvedomovala, a keď mala všetko pripravené, kráčala ku chlievom. Tam ju čakalo nemilé prekvapenie.
Pátranie po sviňke
Dvere na chliev boli pootvorené a svine nikde. Rozbehla sa po záhrade — aj bránička na ulicu bola pootvorená. Rýchlo utekala do domu a zburcovala celú rodinu. Obliekli sme sa do toho, čo sme mali po ruke, a ponáhľali sme sa hľadať sviňu. Najprv sme ju hľadali na našej ulici. Nikde nič. Hľadali sme okolo Slavína, aj na Slavíne. Bez akejkoľvek stopy. Pobehali sme aj Horský park krížom-krážom a naša sviňa akoby sa vyparila.
Domov sme sa vrátili s prázdnymi rukami, ale naša mama to nevzdávala. Prezliekla sa a šup — rovno na políciu, ktorá sa vtedy volala Verejná bezpečnosť. Tá sídlila hneď na začiatku našej ulice pod kopcom, takže tam bola za pár minút.
Súdruhovia z Verejnej bezpečnosti
Páni policajti — alebo presnejšie povedané súdruhovia z Verejnej bezpečnosti — vítali našu mamu s úsmevom a oznámili jej, že o našej svini majú všetky potrebné informácie. V noci zaznamenali občania nášho hlavného mesta na námestí pred kostolom sviňu, ako sa špacíruje a ryje rypákom zem pod tulipánmi. Zjavne sa jej tam páčilo, lebo sa vybrala aj do úzkych uličiek pod Michalskú bránu a nočné útočisko si nakoniec našla vo dvore starej židovne, ktorá vtedy ešte stála. Poctiví a prekvapení občania sa o ňu vzorne postarali — priniesli jej suchý chlieb a poprikrývali ju starými vrecami, aby jej nebolo zima.
Páni policajti dali našej mame adresu a celá rodina sa vybrala po svoju zatúlanú sviňu. Hnali sme ju domov po Kozej ulici a na križovatke s Palisádmi musel zastať trolejbus aj všetky autá, aby nám dali prednosť — aj keď sme ju nemali. Udivení ľudia sa len nemo pozerali a nechceli veriť vlastným očiam. A nám sa podarilo šťastne doviesť hore kopcom domov našu sviňu, ktorá bola medzičasom dobre vykŕmená a vhodná na zakáľačku.
Nuž, a ako sa odmeniť pánom policajtom? Môj otec vtedy pracoval v obchodnom dome Prior a zohnal im koberec kovral, ktorý bol v tých časoch podpultovým tovarom. Aj tak sa vtedy žilo. Bol to celkom iný deň ako bežný. My sme síce žili v hlavnom meste, ale život sme mali akoby na dedine. Bolo to pekné detstvo.
