Tváre, pred ktorými som ušiel
Plačem za nimi a zalieva ma radosť
Že som sa zbavil zbytočných slov
Je hlas a pocit tepla, čo pripomína kontakt
A plač, nad chvíľami ktoré odišli skôr než prišli
Tvár ma chladí, keď stojím tvárou k chladnému vetru diaľok
Hlas komínu parníka vo mne pestuje hrdosť
Chcem byť ako on, nemať strach
Pred diaľkami mútnych morí
Zbieral som pohľadnice
Dôkazy o mojej prítomnosti v mestách, ktorých sláva ušla s dobou
Atmosféra, čo sa zľakla rýchlosti doby
A po ktorej zostala len vulgárna faloš
Písal som na ne pozdravy, silené myšlienky čo priniesli bolesť
Vždy, keď som si predstavil ich adresátov
Ktorých som zradil odchodom a každým pokusom odoslať dopis
Ktorý som postrčil za piskotu parníka rovno do studenej vody
Opatrne všetky tie pohľadnice, bez sýtych farieb, lebo len pastel viaže spomienky,
Zviažem vždy stuhou, jediným talizmanom čo pripomína domov
A hoci som lajdák, starostlivo uložím do drevenej skrinky
Ktorá skrýva moje všetko
