Čierna Hora

nostalgia
Keď sa doma spomenie dovolenka, je jasné, že sa dostaneme k spomienkam rodičov na svoje mladé časy. Už asi milión krát som počul ako boli kedysi s futbalistami v Bulharsku. Samozrejme všetci dedinský športovci sa musia udržiavať neustále vo forme. Dovolenka, nedovolenka, tréning musí byť. Predovšetkým sa nesmú užívať žiadne nealkoholické nápoje. Nuž a tak sa stali legendárne prvé plážové kroky legionára Tona s nesporným úsilím odkráčané hneď prvé ráno. Nebolo ich veľa, možno nejakých dvadsať, ale boli vraj jedinečné. Každý bol jednoducho originál, neopakovateľný a večný. Po strastiplnej púti pieskom sa Tondo s pohľadom upretým na more a blaženým úsmevom zvalil na zem tvárou do piesku. Keď sa večer prebral, odvážne vstal a odišiel na izbu. Tam strávil celý zvyšok dovolenky. Slnko je sviňa.

rezne
Nedá mi nespomenúť ešte Joža. Bol futbalista ako sa patrí. Keď ho balili na cestu domov, v batohu mu našli bravčové rezne, ktoré mal na cestu tam. Asi si ich nechal na horšie časy.

konštelácia
Ani neviem koho to bol nápad, ale jednoducho sme sa rozhodli, že toto leto musí byť poriadna pánska jazda. Na základe odporúčaní sme si vybrali Čiernu horu. Vraj je tam lacno a veselo, ako stvorené pre nás. Presnejšie pre mňa, bývalého kanoistu Miša, železničiara Jara, barmana Jura a jeho staršieho strýca (údajne abstinenta). Prvý pozitívny signál našej konštelácie bol vyslaný ešte pred odchodom. Keď ma rodičia doviezli do Trenčína, kde mal čakať autobus, ich prvá reakcia bola naozaj nečakaná. Otec i mama sa chytili za hlavu a začali sa smiať. Jurov strýc bol totižto bývalý futbalista Tono.

výhoda moderných autobusov
Akýmsi záhadným tekutým slivkovým spôsobom sa stalo, že už od Beckova sme bavili celý autobus. Proti hladu sme bojovali každý po svojom. Ja som sa pridŕžal klasiky a tak som šrotoval rezne a pivo. Neskôr som zistil, že to asi nebol najlepší nápad. Pivo sa pýtalo na slobodu. Výhodou moderných autobusov sú však inštalované toalety. Pomalým váhavým krokom som teda zliezol z horného poschodia. Konečne. Pevne chytám kľučku, stláčam, a nič. Dvere sa ani nepohli. S otázkou na perách, tak naliehavou ako nutkanie na močenie, sa obraciam na šoférov. „Prečo je zamknuté?“ „Nefunguje!“ V tejto chvíli je to to najhoršie slovíčko aké kedy človek mohol vymyslieť. Nefunguje. Stojím tam s nohami do kríža, akosi zúfalo bez zbytočných nebezpečných pohybov. „A kedy budeme najbližšie stáť?“ „Tak za hodinku a pol.“ -odpovedá pokojným hlasom šofér. „No a keď vás pekne poprosím, mohli by ste zastaviť teraz len tak pri ceste, naozaj sa mi strašne chce.“ „Musíte vydržať, nemôžme predsa zastavovať každému na požiadanie.“ Ja predsa nechcem, aby zastavovali každému, ja chcem aby zastavili iba mne. Panika, zúfalstvo a ešte niečo horšie, strach. Strach že sa po dvadsiatich rokoch znova pomočím. Smutne sklápam zrak do rozkroku. Už o chvíľu tam bude strašne mokro. Už naozaj len posledné dve či tri sekundy. Pozerám dolu a cítim nemilý koniec. A to je práve to čo ma asi zachránilo. Uprený pohľad dolu. V ľavej ruke kŕčovito zvieram prázdnu plechovku od piva. Spásonosná myšlienka, ako sa vraví ako blesk z jasného neba, pekne odvážne a nahlas: „Tak to teda budem musieť vrátiť späť.“ Netušil som, že autobusy majú také dobré brzdy. (Keď som sa vracal na svoje miesto, zopár ľudí okolo tlieskalo. Vyprovokoval to samozrejme Mišo a podával mi ďalšie pivo.)