Ako keď čierna mačka

Kedysi, ešte na základnej škole, bola mojou najväčšou platonickou láskou. Spomínam si, ako som jej ako chalan skladal básne. Žiaľbohu, alebo možno našťastie sa s odchodom na strednú školu naše cesty rozdelili a už skoro päť rokov sme sa ani nerozprávali. Vlastne rozprávali, posledné leto, na jej svadbe. Hoci som nebol oficiálne pozvaný, neodolal som a podarilo sa mi prehovoriť zopár bývalých spolužiakov a spolužiačok aby sme šli aspoň na malú chvíľu, veď je predsa prvá z nášho ročníka ktorá sa vydáva. Kúpil som teda kyticu a večer sme vyrazili. Bol to taký zvláštny pocit vidieť ju v svadobných šatách, tancovať s ňou, rozprávať sa. Vyzerala taká šťastná a ja som sa tešil spolu s ňou. Bol to jeden z najkrajších večerov, aké som zažil. Leto sa skončilo a ja som odišiel na vysokú. Od jej svadby som ju videl možno zo dva krát, aj to len keď sme sa náhodou stretli na ulici. Moja myseľ sa znova oslobodila.

Sedím v kresle a už vôbec nie som taký pokojný ako pred chvíľou. Opäť je tu ten zvláštny pocit. Chvíľu mám chuť sa rozrehotať na plné ústa, no vzápätí sa túžim hodiť o stenu. Zatváram sa do svojej izby, zatváram svoju myseľ, zatváram všetky svoje zmysly. Je to však silnejšie ako ja a chce ma zničiť. Musím ísť preč. Nedokážem to. Nechce ma pustiť. Odchádzam.

Sneží, zase sneží, aj keď už dávno mala prísť jar. Ulice sú dnes akési menej vľúdne, evidentne nie sú nadšené mojou prítomnosťou. Ja mám však vytýčený jasný cieľ. Dnes hľadám ľudí.

So širokým úsmevom vchádzam do dverí. Dedinská diskotéka, každý pozná každého, každý každému bratom. Hudba je na môj vkus dosť nahlas, ale všetkým to očividne takto vyhovuje. Tá skladba je mi povedomá, ale to sa tu predsa nikdy nehralo. REM a ich „Imitation Of Life“. Ktosi ma schmatol za rukáv a už ma ťahá k pultu: „Počul si to už? Oslavujeme! Má syna! Na zdravie, na malého!“. Bezducho dvíham pohárik a jeho obsah nalievam do úst. Preglgnem. Znova sa mi vracia ten pocit. Pocit, ako keď človek vypije tú najlacnejšiu vodku zohriatu na izbovú teplotu z nechutného umelého pohára a nemá to čím zapiť.

Stačilo, dnes bolo toho už priveľa, najvyšší čas na spánok. Na ten obyčajný ničím nerušený najbezsennejší spánok na svete. Najskôr sa však musím predrať cez všetkých tých ľudí, všetkých tých známych. Do niekoho omylom vrážam. Je to on. Hoci je riadne pod parou, ešte ma spoznáva. Gratulujem mu k synovi a on sa stále tak nemožne opito usmieva. Pozýva ma na pohárik, ale to už rýchlo zatváram za sebou dvere.

Cesta domov sa mi zdá akási dlhšia ako inokedy, akoby som prešľapoval na mieste. Pouličné lampy na mňa nenávistne žmurkajú. Snehové vločky sa odhodlane snažia bombardovať moju tvár. Pretieram si oči a zrazu je tam. Uprostred cesty. Tvári sa ako kráľovná všetkých kráľovien. Obrovská čierna mačka. Viem čo to značí, ak prebehne krížom cez cestu. Ona sa však nikam nechystá, len tam tak sedí a hľadí na mňa. Hľadí mi priamo do očí. Je to horšie ako keby prebehla. Viem, že nemôžem odvrátiť svoj pohľad. Musím vydržať, hoci mi ostré vločky prepichujú oči. Vidí mi priamo do duše. Vie presne čo cítim. Čaká kedy to vzdám. Čím viac sa na ňu dívam, tým viac v nej vidím seba. Jej oči sú ako zrkadlo. Vidím všetko čo vidí ona. Odvracia zrak. Otáča sa a stredom cesty odchádza do tmy. Prehrala. No možno práve toto chcela. Lacná teplá vodka.