Keď príde nevyhnuteľné

Na návštevu sme prišli pravdaže pešo, neprotestoval som, veď je to iba krížom cez dedinu a čiastočne sa splnil aj môj pôvodný plán. Zavinšovali sme ako sa patrí a usadili sa v obývačke. Starý rodičia vyzerali veselo, isto mali radosť z nášho príchodu. Rodičia sa rozprávali s babkou a ja som ako vždy počúval staré historky od dedka. Zvyčajne to bývajú veselé spomienky na doby dávno minulé, občas prešpikované ľahkým sarkazmom a okorenené štipľavými vtipmi.

Začal príbehom o tom, ako chytal ryby granátom keď bol ešte chalan. Pekný a pútavý príbeh. Škoda len, že ho počujem už asi piaty krát. To sa však ľuďom bežne stáva, keď pribúdajú roky, ba som sa pristihol, že sa to stalo aj mne a to nemám ešte ani 20. Nuž čo, ako sa hovorí, opakovanie je matkou múdrosti. Dedko rád rozpráva a ja ho rád počúvam. Teraz som očakával spomienky na akýchsi starých kamarátov, ktorých mám samozrejme poznať, veď bývajú tamto na hornom konci. Tu vie zakročiť babka a po lopate mi vysvetlí, že kto komu a ako a hneď viem, že tamten kamarát je v skutočnosti dedko môjho spolužiaka. Dnes ale prišlo niečo nové, niečo nečakané, príbeh, na ktorý som zrejme nebol až doteraz dostatočne dospelý.

"Vieš, kedysi dávno, keď tvoja mama bola ešte malá, bývala veľmi často chorá. Vtedy ani lieky nebývali také ako dnes a ani doktor nebol vždy po ruke. Keď mala asi 4 roky dostala vysoké teploty a nijako sme jej nevedeli pomôcť. Bola celá zoslabnutá a my sme sa báli, aby nezomrela. Práve preto som ostal pri nej aj v noci a dával na ňu pozor. Bolo už veľa hodín a ja som skoro zaspával, keď sa to stalo. Prebral ma náhly chlad šíriaci sa od otvoreného okna. Závesy plápolali ako šialené. Dych mi zamŕzal. Celá izba sa zahalila do riedkej hmly a všade bola zima. Bál som sa. Nevedel som čo sa deje... Prišla si pre ňu. Smrť si prišla pre ňu. Zrazu bola tu. Taká reálna a prirodzená ako som si ju nikdy nevedel predstaviť. Vlastne som sa o to ani nikdy nepokúšal. Stála predo mnou a neustále sa blížila. Nekráčala, vznášala sa nad zemou. Biela, nie, skôr sivá postava nie celkom určitého tvaru. Pomaly, ale rozhodnutá neustúpiť, načahovala svoje hnáty. Chcel som ju odohnať, no nevedel som ako. Zaháňal som ju rukami, kričal som, modlil som sa. Smrť ale neodíde z domu len tak naprázdno. Ak sa rozhodne vziať si cudzí život, je slepá a berie si čo potrebuje, bezohľadne a bez kompromisov, lebo to ju živí.

V tú osudovú noc sa stal zázrak. Modlitba vrúcna vychádzajúca priamo zo srdca bola vyslyšaná. Smrť bola pokorená. Zmizla, jednoducho zmizla. V izbe bolo opäť teplo a hmla sa rozplynula. Vedel som že sa už nevráti, aspoň nie dnes v noci.

Ráno pri jedle som všetkým povedal, čo sa stalo. Všetci na mňa pozerali. Vtedy povedala tvoja prababka, ktorá s nami v tej dobe bývala, nezabudnuteľnú vetu: "Nech si radšej vezme mňa, ja už mám svoje najlepšie roky dávno za sebou." Tvojej mame ustúpila teplota a všetci sa z toho tešili."

Až do poslednej chvíle sa to celé mohlo zdať ako vymyslené rozprávanie, aby ma vystrašil. Aby sa mohol nakoniec zasmiať, že som na to naletel. A ja by som sa smial určite tiež. Všetko to mohlo tak pekne dopadnúť, keby nebolo jeho poslednej vety. Vety, po ktorej som ostal v nemom úžase. Vety, ktorá znamenala viac ako všetky jeho príbehy. Vety, ktorá znamenala smrť.


"A na druhý deň ráno sa už prababka nezobudila..."