Nekrológ

Práve On mi prvý krát povedal, že som blázon, že takých ako som ja by mali zviazať remeňmi a zavrieť do blázinca, do zvukotesnej nepreniknuteľnej cely. Alebo radšej rovno utopiť. To On si myslel, že nemám v hlave všetko v poriadku. To On nedokázal pochopiť moje myšlienkové pochody. Nechcel mať so mnou nič spoločné. A teraz je mŕtvy. On je teraz mŕtvy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Po malých dúškoch vychutnávam každú vetu, každé slovo, každé písmenko krátkeho nekrológu. Pochopil. No príliš neskoro.

S nostalgiou spomínam na ten osudný deň. Na deň, keď som v jeho očiach vyzeral ako šialenec. Na deň, keď sa so mnou definitívne prestal rozprávať. Práve sme šťastne zmaturovali. Náš posledný školský deň. Naše posledné posedenie v blízkej krčme. Náš posledný spoločný rozhovor.

Pred dvanástimi rokmi:

Biela pena už takmer zmizla. Tekuté zlato sa pomaly premieňa na nechutné teplé šťanky. Zostali sme poslední piati skalní. Ostatní sa už vrhli do víru života. Už ich pravdepodobne nikdy nestretnem. My sa však ešte nechceme rozlúčiť, zrazu si máme toho toľko čo povedať. Sedíme pri pive a vášnivo debatujeme. Kamarát, čo nás štyri roky podroboval psychologickým experimentom sa rozhodol, že to skúsi ešte jeden krát. Spolužiaci neprotestovali, tak som súhlasil i ja. Nech si nás len pekne preštuduje, keď je taký macher. Aj tak o nás nemôže už nič nové zistiť, čo by nezistil za posledných pár rokov.

S nadšením rozpráva akýsi zvláštny príbeh. Gestikuluje a robí grimasy, akoby bol priamo uprostred deja. Vždy bol dobrý herec. Doslova sa v tom vyžíva. Vety sa z neho hrnú, akoby ich vravel už tisíc krát. Svoje pútavé rozprávanie končí otázkou. Naše názory máme napísať na papieriky.

Odpovede sú viac menej podobné, ale on vždy prichádza s originálnym a vtipným rozborom našich duší. Tak dobre sme sa už dávno nenasmiali. Zaskočil ho až posledný lístok. Bol môj. Zdesene sa mi pozrel do očí. Polohlasom, akoby mu práve vyschlo v hrdle, zachripel niečo v takom zmysle, že som blázon. Že také niečo sa môže zrodiť iba v chorom mozgu. „Si šialený! Do kazajky a handru do huby, alebo radšej hodiť do studne a utopiť!“ Vybehol von a tresol dverami. Už som ho nikdy nevidel.


Hypotetický psychoanalitický príbeh (Ako ho vravel On):

Toho roku bola upršaná jeseň. Všetci dúfali, že sa čím skôr skončí. Už by bolo na čase, aby konečne prestalo pršať. V ten deň tam stála, premýšľala a pomaly premokala. Nemala rada pohreby. Neznášala ich. Vždy sa rozplakala. A ona nemala rada plač a náreky. Tie zvláštne smútočné piesne sa dali ešte akosi prehltnúť, ale tie trúby boli pre ňu už akosi priveľa. Neznášala pohrebné trúby. Dnes sa však musela prekonať. Bolo to to posledné čo pre ňu mohla ešte urobiť. Sľúbili si to ešte keď boli malé. Sľúbili si, že keď raz jedna zomrie, tá druhá nebude plakať. A sľuby sa predsa plnia.

Pohľadom blúdila medzi ľuďmi. Všetci mali sklopené hlavy. Zdalo sa jej to ako nekonečný čierny dav sklopených hláv. Nekonečný dav schúlených a pochmúrnych myšlienok. Už už sa chcela rozplakať. A vtedy ho uvidela. Tam niekde v diaľke, hneď vedľa malej starenky s vyplakanými očami. Bol jediný čo sa usmieval. Nepoznala ho, ale bol to ten typ do ktorého sa zamilujete na prvý pohľad. Vyzeral presne ako ten z jej snov. Žmurkol na ňu. Zatvorila oči. Keď sa znovu pozrela, už tam nebol. Zmizol niekde v množstve tmavých kabátov. Pritúlila sa k svojmu mužovi.

Opäť jej prišlo do plaču. Veď práve vďaka nej sa zoznámila so svojim mužom. Bol to jej brat. Spomína, ako sa prvý krát stretli. Mala vtedy päť rokov. S kamarátkou sa hrali na pieskovisku, keď v tom prišiel a začal po nich hádzať kamene. Bol o štyri roky starší a hral sa na veľkého frajera. Vtedy ho neznášala. Bol pre ňu iba kamarátkin veľký zlý brat. Keď prišli do puberty, večne si z neho uťahovali. Sestre vždy niečo nepekné odvrkol, ale jej nie. Len sa zatváril urazene a začal sa červenať. Jedného dňa z ničoho nič ku nej pristúpil a nežne ju pobozkal. Nebránila sa.

Stále prší. Akoby plakalo celé nebo. Náreky, plač a vzlyky. Už to viac nechce počúvať. Stále nemôže pochopiť, že ona prežila a jej najlepšia kamarátka leží v rakve, že jej sa prakticky vôbec nič nestalo a jej kamarátka je mŕtva. Sedeli vedľa seba. Rozdeľovalo ich iba zopár centimetrov. Zopár centimetrov ktoré tvorili hranicu medzi životom a smrťou. Vravela jej aby šla pomalšie, no kamarátka ju nepočúvala. Vraj život treba žiť na plný plyn. Škoda, že jej nestihla oponovať. Škoda, že jej nestihla povedať, že občas treba aj pribrzdiť, najmä ak je pred nami ostrá zákruta.

Pristúpila bližšie k hrobu. Vzala kúsok hliny a hodila na rakvu. Spojka, jednotka, plný...

O dva týždne našli jej muža mŕtveho. Pravdepodobne samovražda. Pravda však je, že to ona ho zabila. Ona zabila svojho muža.

Prečo?


Môj lístok:

Už ho neľúbila. V skutočnosti ho vlastne asi ani nikdy neľúbila. Prišla na to až nedávno, keď sa naozaj zaľúbila. Ale do iného. Nemohla mu to však povedať. Nechcela aby bol nešťastný. A preto ho zabila. Ako sa vraví, zabila dve muchy jednou ranou. Bola si istá, že na jeho pohreb príde ten čo na ňu pred dvoma týždňami žmurkol.


Nekrológ v dnešných novinách:

Včera spáchal samovraždu tridsaťročný muž, uznávaný obchodník, dobrý sused a oddaný manžel. Vyskočil z okna svojho bytu. Skok z dvanásteho poschodia neprežil. Polícia najskôr podozrievala jeho ženu, o ktorej zistili, že mala mimomanželský pomer. Po podrobnej analýze ale dospeli k záveru, že sa naozaj jednalo o samovraždu. Pravdepodobne ich presvedčil lístok, ktorý mal vo vrecku nohavíc. Stálo na ňom: „Prišiel som na to len nedávno. Ja ju však stále ľúbim. Nechcem aby ma zabila Ona.“ Nech je mu Pán večnou odmenou, aby ho prijal do večnej radosti kráľovstva nebeského.


Daniel Klúčovský

Daniel Klúčovský

Bloger 
  • Počet článkov:  27
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Hadovi je dobre, ľahne si a ide...Dill Kelson Zoznam autorových rubrík:  Všetko je možnéVšetko je senVšetko je ta tamVšetko je v pohybe

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

274 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
SkryťZatvoriť reklamu