Smrť na šesť

Spí. Vo svojej vlastnej internátnej posteli, vo svojom vlastnom svete. Nie že by nemal rád ľudí, on ich už nepozná. Nepozná ani sám seba. Keď otvorí oči, usmeje sa. Nie však radostne, je to skôr úškľabok. Úškľabok manéžového cirkusanta po nevydarenom vystúpení. Úškľabok vraha čakajúceho v prítmí na svoju ďalšiu obeť. Úškľabok značiaci prísľub nádeje a zvráteného uspokojenia tých najprimitívnejších pudov.

Celé dni hladí na monitor počítača. Bezducho prezerá tie najnechutnejšie internetové stránky. Stránky plné násilia, sexu, krvi a smrti. Nie, nebude vraždiť. Už viac nie. Už zabil všetkých. V jeho svete sú už všetci mŕtvi. Zabil ich. Najskôr sa tomu bránil, ale nedokázal to zastaviť. Neskôr sa mu to zapáčilo. Mal z toho taký úžasný pocit plný uspokojenia a slobody. Vraždil pre radosť. Občas vybehol na ulicu a bez rozmýšľania vyprázdnil celý zásobník. Inokedy zas nechal vybuchnúť bombu v autobuse. Najkrajšie však bolo čakanie. Vyčkával, pokiaľ sa mu sami neponúknu. Čakal na to, keď mu budú dôverovať a sami sa priblížia na tú najkratšiu vzdialenosť. Vtedy vytiahol svoj skvelý lovecký nôž a zľahka oblizol čepeľ. Mal rád chladnú nablýskanú oceľ. Mal rád, s akou ľahkosťou vnikala do ľudského tela, do ľudského srdca. Nevedel prečo, ale páčilo sa mu to. Uspokojovalo ho to.

Mal nádherný cintorín plný krížov. Áno krížov. Bol to úžasný pohľad. Stály tam jeden vedľa druhého, malé, veľké, červené, zelené, natreté nabielo a postriekané krvou. Niekde sa zdalo akoby vytvárali nejakú prapodivnú pravidelnú štruktúru, inde zas akoby vyrastali náhodne zo zeme. Z jeho zeme, z jeho sveta. Mali nápisy, niekde boli mená, mená všetkých jeho známych, a na iných boli len tri krížiky. Pocta neznámym padlým hrdinom.

Aj dnes sa prechádza po svojom svete, po svojom cintoríne. Už nemá koho zabiť. Už sú všetci mŕtvy. Občas sa mu zdalo, akoby sa kamenistá pôda začala mrviť, akoby sa chcel niekto vrátiť. No nikomu sa to nepodarilo. Teraz však napadol sneh a prikryl všetky hroby. Všetci už potichu ležia pod bielou perinou tak ako on vo svojej posteli.

Už je čas. Je smrť na šesť. Áno hodiny ukazujú presne smrť na šesť. Vražda! Posledná a definitívna vražda. Vedel že to raz musí prísť. Teda nebol si tým úplne istý, ale tušil, že sa to musí stať. Isto však nečakal, že to príde tak rýchlo. Zostal zaskočený. Smrť na šesť! Dnes posledný krát. Dnes bude posledný krát vraždiť. Zabije seba. Zabije svoj svet. Posledný krát nabrúsi svoj slávny lovecký nôž. Posledný krát vyleští jeho chladnú mŕtvu oceľ. Posledný krát sa usmeje úškľabkom vraždiaceho monštra. Vie že to musí spraviť. Už sa nedá cúvnuť. Je smrť na šesť! Pochová sa hlboko do zeme, hlboko, čo najhlbšie, aby sa už nikdy nemohol vrátiť. Vie že to bude ťažké. Ten svet pridlho premŕzal, aby sa dal jednoducho vykopať hrob. Ale on to dokáže. On to musí dokázať! Smrť na šesť! Bude to tá najbrutálnejšia vražda akú kedy spravil. A nad svoj hrob nedá kríž. Nemôže. Nechce aby ho niekto niekedy hľadal. Nikto ho nikdy nesmie nájsť!!!



Je štvrť na šesť a on vie, že musí vstať. Že musí vstať, pretože je tu nové ráno, nový začiatok. Znovuzrodenie. Štvrť na šesť. Prvé hrejivé lúče nového dňa, nového života. Vie že teraz musí byť silný. Vstane a rozbehne sa. A bude bežať. Ďaleko. A možno iba na susednú ulicu. Ale bude šťastný. Bude rozprávať, bude počúvať, bude sa smiať a bude plakať. Chce poznať ľudí. Tak mu dajte šancu, nech nikdy viac neostane sám. A hoc sa vám možno bude zdať trochu zvláštny, divný či čudný, možno si práve to isté myslí on o vás.

Už mu to nikdy nedovoľte. Už mu nikdy nedovoľte aby si čo len spomenul na svoj starý lovecký nôž. Smrť na šesť. Samota.