„Haló, je tu niekto?“ „Marek, Marek si to ty?“ Ten zúfalý hlas plný bolesti predsa poznám. „Nina?“ Určite je to ona. Jej hlas by som rozpoznal z tisícov hlasov v rozbúrenom dave. „Nina, kde si? Vôbec nič nevidím.“ „Ležím. Oh Marek, strašne sa bojím.“ „Poď za mnou, Nina, poď prosím ťa ku mne.“ „Nemôžem“ „Ako to že nemôžeš?“ „Nemôžem sa vôbec pohnúť, dokonca nemôžem hýbať ani hlavou.“
Začínam sa báť. Už aj ja sa naozaj začínam báť, ja, ktorý som po nociach tajne chodil fajčiť na cintorín. „Vidíš niečo?“ „Vidím iba biely popraskaný strop.“ „Ach“ Rozplakala sa. Nemám rád, keď plače, úplne mi to trhá srdce. Je to horšie ako to hlúpe pípanie. „Ninka neplač. To bude dobré, určite to bude dobré!“Niekto vošiel. Počul som, ako otvoril dvere, a teraz kráča smerom ku mne. „Kto je to?“ Nič. Kroky sa zastavili. Cítim exotický ženský parfém. „Kto ste?“ „Som Júlia, ako sa cítite?“ „Kde to do pekla sme?“ „Nebojte sa, tu sa o vás postaráme, najlepšie bude, ak si trochu pospíte. Spánok lieči.“ Ja nechcem spať, ja predsa nie som chorý, čo mám čo spať, chcem vedieť, kde som. „Au!“ Niečo ma pichlo do ruky. Je to nepríjemné, akoby mi do žíl prúdilo obrovské množstvo ľadovej vody. „Čo sa nám stalo?“ „Ále, iba malá nehoda, nič vážne, iba škrabance.“ Júlia má nádherný hlas, taký tichý, ostro kontrastujúci s exotickou voňavkou, taký nesmierne upokojujúci.
Odišla. Už nič nepovedala, iba jednoducho odišla a jemne za sebou zatvorila dvere. Prečo do riti nezavrela to prekliate okno! Nina prestala plakať a teraz ťažko dýcha. Pípanie neprestáva. „Marek, ona klame, Júlia klame, ja jej neverím!“ „Čože?!“ „Pamätáš sa na niečo?“ Snažím sa ako blázon, ale mám úplné okno, akoby som bol po veľkom fláme. „Kde je Viktor?“, spýtala sa Nina s trasúcim sa hlasom. Áno Viktor, na toho si spomínam. Viktor, ten blonďavý blázon, čo sa hrá na nášho najväčšieho kamaráta. Viktor. Viktor. „Tie praskliny na strope sa zväčšujú.“ „Čože?!“ Ninine slová nedávajú vôbec zmysel. „Tie praskliny na strope sa celkom určite zväčšujú!“ „Nina prestaň!“ „Vieš, že sme boli s Viktorom na párty?“ Oh, áno, s Viktorom na párty. Jasné, už si spomínam. Viktor sa ožral ako také teľa a potom sme šli domov. „Viktor šoféroval, Nina, on bol úplne ožratý a šoféroval! Nina. Ninááá!“ Neodpovedá. To neznesiteľné pípanie sa zrazu zmenilo na jedno nepretržité dlhé píííííp. Oh nie! Dvere sa rozleteli a niekto vbehol. „Píííííp!“ Je to Júlia, cítim tú odpornú sladkastú vôňu. „Ninááá!!!“ Ticho. Tma.
Určite je otvorené okno. Ešte stále je otvorené! Počujem zavýjanie vetra a cítim ten neznesiteľný chlad. Zrejme som od vyčerpania iba na chvíľu stratil vedomie. „Ste v poriadku?“, prehovorila zrazu Júlia. „Čo je s Ninou? Čo sa stalo s Ninou???“ „Nebojte sa, iba sme ju presunuli na iné oddelenie, o chvíľu pôjdete za ňou.“
Dill Kelson
