To podstatné je vo vnútri

Rifle a tričko. Neviem či nové, alebo staré, neviem či sa k sebe vôbec hodia, jednoducho boli navrchu. Sťahujem opasok o dierku menej ako včera. Zase som pribral. Nevadí. To podstatné je predsa vo vnútri.

Otváram veľké oceľové dvere. To strašidelné vŕzganie mi naháňa husiu kožu, ale už som si na to zvykol. Je to predsa môj obľúbený bar. Je dostatočne blízko, aby som doň mohol dôjsť pešo, ale veľmi ďaleko, keď občas vraciam sa nad ránom domov.

Dnes večer je tu akosi prázdno. Pri pulte sedia iba dvaja štamgasti, ja a vedľa mňa akási staršia pani. Za pultom barman a jeho najnovšia obdivovateľka, Plavovláska. Hudba je už vypnutá a ticho prerušuje iba akýsi film o mušketieroch a chlípanie z pohárov. Od piva ževraj rastie pupok. Neriskujem. „Feri, nalej RedBull s vodkou.“ Feri sa na mňa pozrie, prikývnem, a hneď nalieva dva poháre. Jeden pre seba a jeden pre mňa. Presne tak som si to predstavoval. Potmehúdsky sa na mňa usmeje a pošepká: „Posedíme?“ „Dnes radšej nie, aj tak máš tuším niečo rozrobené.“ Plavovláska sa zachichotá ako pri nejakom neslušnom vtipe, tak hravo, dráždivo a predsa akosi nevinne. Feri jej fúkne do ofinky. Znova ten smiech zaliehajúci v ušiach a niekde inde. Odpíjam famóznu zlatistú tekutinu. Lepkavé ústa, trocha fantázie a blonďavé pery. Milujem ten pocit, keď stúpa, adrenalín v krvi.

Staršia pani sa stále krúti na vysokej barovej stoličke a tvári sa, že sleduje troch mušketierov. Po malých dúškoch popíja sherry. Dvaja Gladiátori v kúte posilujú zdvíhaním ťažkých litrových krígľov. Zajtra ich čaká ťažký súboj, s opicou. Nuž čo, jeden za všetkých, všetci za jedného. Objednal som ďalšie kolo. Pri troche predstavivosti by mi mohla robiť starú mamu. Už dávno som sa nerozprával so starou mamou. „Na zdravie, ja som Hugo.“ „Marilyn, teší ma.“ To meno je mi akési povedomé, ale tá už tuším nežije. Dobrý večer stará mama. Nemám predsudky, to podstatné je predsa vo vnútri.

Vonku zasa leje ako z krhly, pršalo i včera, a zajtra bude zas. A v lete bolo teplo a v zime bude mráz. Veľkolepý úvod ako z veľkej knihy stretávacích fráz. No veta za vetou sa valí a téma prekvapivo strieda tému. Prebrali sme asi všetko, počasie, filmy, hudbu, dokonca politiku súčasnú i tú dobrú, umenie i náboženstvo, monogamiu aj mnohoženstvo, to kde všade pracovala, to kde všade (ne)chcem pracovať ja.

Tréning Gladiátorov sa skončil. Jedno sherry, dve, traja mušketieri taktiež odchádzajú, my nie. Ešte prehodíme dve tri vety čo neostanú bez odplaty, ešte malú chvíľu takto zostať. Rozprávať. Počúvať. O všetkom, čo je práve podstatné, a možno ani tak veľmi nie, možno o ničom. A možno najvyšší čas sa ísť jednoducho vymočiť. Marilyn sa ospravedlňuje a odchádza si prepudrovať nos. Alebo niečo iné. Ostávam sám. Feri s Plavovláskou, zaliezli kamsi do zadnej miestnosti. Zrazu sa čas neúprosne vlečie. Naťahuje sa ako sopeľ. Dopíjam pohár a vypínam televízor. To ticho sa mi vôbec nepáči, je to horšie ako zvuk monoskopu. Nič, len ticho a tlmené vzdychy zozadu, ktoré sú možno ešte horšie ako celkom nič. Po toľkých slovách iba cudzie vzdychy. Tak blízko a predsa také vzdialené. Ale dnes som získal predsa niečo viac. To podstatné je vo vnútri.

Marilyn sa vracia zo záchodu. Zdalo sa mi, že tam bola celú večnosť. Je akási rozladená. Nevadí, aj tak to bol skvelý večer. Už sa jej nechce veľmi rozprávať. Vlastne ani mne nie. Akoby sme vyčerpali všetky svoje sily. Sedíme, mlčíme a čakáme, kým sa ešte dorozpráva Feri a Plavovláska. Vchodové dvere sú totiž už zatvorené a kľúče má samozrejme Feri. Alebo len tak ležia pohodené niekde v kúte skladu, hneď vedľa nohavíc.

Konečne. Boli vzadu najmenej pol hodinu. Prvá vychádza Plavovláska s blaženým úsmevom a strapatými vlasmi. Feri je strapatý celý. Nedbalo zapravuje košeľu do nohavíc a pritom hľadá stratené kľúče. Akosi pochopil, že by sme najradšej vypadli. Pri dverách ma však zastaví: „Počkaj, niečo ti musím povedať.“ A tak som ostal iba ja a Feri.

Nie som istý či chce hovoriť o Plavovláske, ale asi hej, veď nech sa pochváli, radšej ho trochu povzbudím: „No čo, dal si ju?“ „Heh“ „Aká bola?“ „Ále, šak fajn, normálna blondínka, a čo ty?“ „Čo ja?“ „Aká bola stará?“ „Čo ti šibe?!“ „No tak.“ „Si sa asi zbláznil, len sme sa rozprávali, a okrem toho je stará jak Matuzalém.“ „A vieš vôbec kto to bol?“ „Nie“ „A chceš to vedieť?“ „Nie, na dnes mi to stačí, tak dobre som sa so ženou už dávno neporozprával.“ „Tak ja ti to teda poviem.“ „Nie!“ „Dobre ma počúvaj!“ „Hovorím nie!“ „To bola stará kurva, čo na záchode fajčí vtáky za päť stoviek.“


Heh, stará mama Marilyn a krásna Plavovláska, s jednou sa dá dobre pokecať, s druhou dobre zašukať. Alebo možno aj naopak, ale to radšej skúšať nebudem. V každom prípade, to podstatné je vždy vo vnútri. Beriem si fľaškové pivo a odchádzam.


Dill Kelson