Chcete kopať prvú ligu?

Asi to nebude o futbale. Pôvodne to malo jasný cieľ. Próza. Keď som to však dopísal, bolo mi hneď jasné, že je to príliš naliehavé, že ak chcem splniť jasné posolstvo, že to musí vidieť spoločnosť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Viem, že by som mal už konečne vstať. Ak okamžite teraz nevstanem, nemám najmenšiu šancu stihnúť najbližší vlak. Nestihnem! Nevadí. Možno nabudúce.

„Vonku je ako v pekle!“ spotené slová kamaráta vchádzajúceho do izby pomaly klesajú na posteľ. Nie som si istý , ako to myslí. Sú takmer dve hodiny popoludní, slnko páli a cez otvorené balkónové dvere sa ku mne tlačí rozhorúčený vzduch. Rozkvitnuté čerešne vyzerajú ako prikryté vrstvou špeciálneho jarného snehu. Och, tá omamná vôňa. Tak takto som si peklo rozhodne nepredstavoval. „Ako si to myslel?“ „Nebezpečne teplo.“

Odchádzam. Vyprovokoval ma. Deň ako stvorený na nebezpečenstvo. Prirodzeným krokom (pre mňa je prirodzený krok pomalá chôdza, väčšina ľudí to nazýva slimačie tempo) sa rútim dolu kopcom. Už z diaľky vidím pristavený autobus. Zbytočne neriskujem. Som zmierený so svojou budúcnosťou. Ten autobus nemám šancu stihnúť. A ten vlak už vôbec nie. „Jeden za deväť.“ Tak sa teda priznám, som strašne lenivý. Som dokonca taký lenivý, že nepoviem ani: „prosím si jeden študentský, polhodinový“. Ja tomu síce nehovorím lenivosť, ale schopnosť vyjadriť všetko čo treba najmenším počtom slov, tak ako v SMSke. V skutočnosti je to ale iba ďalší prejav mojej lenivosti. „Ďakujem.“ To hej, toľko slušnosti ešte vo mne ostalo, neviem síce ako je to možné, ale dokážem aspoň poďakovať. Asi s tým prestanem. Škoda slov. Slová sú príliš drahé.

S prekvapením zisťujem, že dávno odpísaný autobus predsa len stále stojí na zastávke. Heh, určite čaká už iba na mňa. Veď celý svet sa predsa točí len vďaka mne a pre mňa. Neočakávane v návale náhleho pocitu, že teraz už dokážem naozaj všetko, schmatnem cestovnú tašku a bežím k zázračnému autobusu a jeho otvoreným dverám, dverám do neba. Som frajer, už iba pár posledných krokov, ja som ale dobrý. „Sviňáááá!!!“ Viem, že som mohol aj škaredšie, hnusnejšie a sprostejšie, ale to by už nebolo ono. Nevystihlo by to tú pravú svinskú podstatu svinského šoféra. Ten svinský pohľad a škodoradostný úsmev, keď zatvoril dvere a pridal plyn. Ešte teraz počujem ako sa tá Sviňa smeje: „kroch, kroch, kroch...“

Už nemôžem nič spraviť. Už sa môžem iba smutne pozerať na odchádzajúcu, prekvapivo stále fungujúcu kopu šrotu, na jej staré dobré okná, za ktorými som sa mohol teraz tlačiť ja, na hrdzavé plechy a rýchlo sa mihajúce farebné reklamy. „Beznádej 13.apríl“ Do kelu, že ma to skôr nenapadlo. Dnes je predsa piatok trinásteho. Nikdy som nechcel veriť, že tento deň prináša nešťastie, hoci sa mi takmer vždy niečo zlé stane, bol som si istý, že je to iba náhoda. Dnes je to ale iné, dnes som presvedčený, že je to zámer. Vonku je ako v pekle, nebezpečne trinásteho.

Čakám. Najskôr sám, no o chvíľu nás je už celá kopa. Väčšina má na hrudi niečo žlté, väčšina, každý druhý, ba možno každý jedenapoltý. Aj ja chcem. Aj ja chcééééém žltý narcis. Smola. Nikto tu nepobehuje a nepredáva žlté narcisy tak ako vlani. Hej, bol tu, určite tu bol a určite odišiel tým mizerným autobusom. Nevadí, aj tak mám žlté tričko, vôbec by nevynikol. Nikto by si ho vôbec nevšimol, nikto by si nevšimol, že ja bojujem. Ja chcem bojovať! Ja chcem pomôcť a v skutočnosti my vôbec nejde o ten hlúpy umelý narcis. Ale predsa len by som si ho hrdo pripol k hrudi. No dnes to už nestihnem! Nevadí. Možno nabudúce.

Nakoniec som rád, že som ten prekliaty autobus nestihol, veď teraz prišiel nový, lepší a krajší, najmladší prírastok, pýcha MHD. Hoci sa v ňom všetci tlačíme presne tak isto ako v tom starom, predsa len sme akosi spokojnejší. Vystupujem na hlavnej stanici. Ak sa trochu poponáhľam, možno sa mi podarí kúpiť lístok a stihnem aj vlak. V piatky však bývajú rady na lístky super extra maxi veľké. Musím byť najrýchlejší! Musím byť najlepší! Bezhlavo s nohami na pleciach sa valím dopredu. Nehľadím, kto stojí v ceste nemá šancu, všetkých vás zničím, všetkých do jedného. „Chcete bojovať proti rakovine? Prispejte. Kúpte si narcis.“ Čo si o sebe myslí, čo nevidí, že sa ponáhľam? Prečo nebol na tej hlúpej zastávke, keď som mal kopu času, keď som mal celé more času. Nemám čas! Vražedným pohľadom míňam mladého záchrancu sveta. Musím stihnúť vlak!

Sedím v kupé. Stále nechápem ako je možné, že boli také krátke rady na lístky. Akosi nemôžem uveriť tomu, že sa mi podarilo prelomiť kliatbu piatku trinásteho. Veď lístok som kúpil behom pár minút a zostala mi ešte štvrť hodina do odchodu vlaku. Dokonca som si stihol kúpiť aj bagetu a plechovku piva. Ale jedno som nespravil. Bol som príliš spokojný, hladný a lenivý, aby som vyšiel pred stanicu a kúpil narcis. Vonku je ako v pekle, nebezpečne (bez)nádej.

„Dobrý deň, uvoľníte prosím toto miesto, mám miestenku.“ Tak teda uvoľním, čoby som neuvoľnil, čo mi iné nakoniec ostáva. V tomto kupé mali byť predsa všetky miesta voľné, ani jedno nebolo označené, dokonca ani ako expresné. Nastala chyba v systéme. Neznášam chyby v systéme! Presúvam sa na vedľajšie sedadlo. „Viete, asi bude obsadené celé kupé, dokonca si dovolím tvrdiť, že takmer celý vlak. Ledva som kúpila miestenku. Asi si to všetci popredu poistili, keď je ten piatok trinásteho.“

Zničený ťažkým dopadom nešťastného dňa pomaly beriem tašku a odchádzam. „Počkajte, mám jednu miestenku navyše, moja kamarátka neprišla. Je to ale v inom vozni a iba do Nového Mesta. Dám Vám ju.“ „Prosím?“ Zopakovala mi to. Nechápem. Chcem sa spýtať, prečo jej kamarátka neprišla. Možno iba nestihla, lebo si kupovala narcis, no možno neprišla, lebo prehrala zápas v prvej lige. V lige proti rakovine. Nechcem vedieť odpoveď. V očiach sa jej ligocú slzy a láskavým úsmevom mi podáva lístok. „Ďakujem“ Aspoň dúfam, že som to naozaj vyslovil, že som to nepovedal iba v duchu. Nie som si istý. Odchádzam.

Vozeň číslo 3, miesto 45. Všetci sedia a mlčia. Slová sú príliš drahé. Na stolíku, na tom malom stolíku vo vlaku, ktorý je príliš malý na to, aby sa dalo na ňom obedovať, no príliš veľký na to, aby ste ho mohli jednoducho prehliadnuť, ležia katolícke noviny a akýsi leták. Obzerám si všetkých spolucestujúcich. Porovnávam, škatuľkujem a súdim. Nikto z nich nemá narcis. Ani ja.

Vonku je nebezpečne teplo, piatok trinásteho, (bez)nádej. Vnútri je peklo.


Doslov:
Možno príbeh Človeka ovplyvňovaného Konzumnou Spoločnosťou, Náboženstvom, Umením a Matkou Prírodou. Možno príbeh Človeka ktorý hľadá Cestu. Možno príbeh Človeka, ktorého žerie Rakovina a ani o tom nevie, a možno ho ešte niečo horšie žerie, na Duši. Možno o tom, že Nikdy Nie Je Neskoro, a možno o tom, že Práve Teraz Je Ten Správny Čas. Možno aby naša Lenivosť, Pohodlnosť alebo Zaneprázdnenosť neničila našu Podstatu. Aby sme boli Ľudia.

Výzva:
Ak ste boli v piatok príliš lenivý, pohodlný alebo zaneprázdnený a teraz Vás to žerie na duši, vedzte, že nikdy nie je neskoro urobiť čokoľvek a hlavne nikdy nie je neskoro urobiť niečo dobré. A tie SMS sú predsa len na niečo dobré, všimli ste si ten leták, ešte stále je ich všade plno, ešte do 20.4. sú SMS dobré.



Dill Kelson
(Inšpirovaný modrým letáčikom a žltým narcisom, rozhodnutý osloviť aj tých, čo vidia iba čiernobielo.)


Daniel Klúčovský

Daniel Klúčovský

Bloger 
  • Počet článkov:  27
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Hadovi je dobre, ľahne si a ide...Dill Kelson Zoznam autorových rubrík:  Všetko je možnéVšetko je senVšetko je ta tamVšetko je v pohybe

Prémioví blogeri

Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

42 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

274 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
SkryťZatvoriť reklamu