Deväť životov básnika Pavla Petru

No ani orýpané drevené trámy, ani sčerneté podkrovné spoje, ba ani vybité sklo na lietačkách nevystihujú jeho momentálnu náladu. Napriek tomu namočí hrot brka do kalamára, akoby už hodiny odbíjali začiatok nočnej spisovateľskej zmeny, a zamieri ním do ľavého horného rohu hárku. Namiesto prílivu tvorivej energie sa mu na papier vycedí veľká atramentová slza a rozpije sa do nevkusnej machule. Pavla to najprv roztrpčí, no vzápätí mu táto mrzutosť vnukne originálnu myšlienku. Kyklopovo oko a zároveň patetické obrie zvolanie Ó. Hľa, čo všetko sa dá vykúzliť z obyčajného fľaku, zagratuluje si Pavol. Hrdinom druhého riadku sa stane čašník Laci, najstarší inventárny kus kultovej bardejovskej Doliny, ktorého tieň znenazdajky zahalí básnikovo osvietené čelo. „Kurva, zmizni s tým dakde. Len to tu celé zaserieš,“ zahrmí a ťažkým krígľom ako oceľovým kladivom zatlčie do prepáleného červeného obrusu krehký valček popola. „Diki,“ odpovie mu Pavol s úsmevom. Medzitým vstúpili do dymom vystlanej miestnosti kamaráti Šaňo a Alex. Podajú si ruky s mladíkmi pri hracích automatoch, zvítajú sa s hundrošom Lacim, počkajú, kým im prednostne natočí dve pivá, a vykročia smerom k Pavlovi. „Nazdar Inka. Verný svojmu nomen omen?“Pavol sa s touto prezývkou nikdy nestotožnil. Bolo to babrácke znamienko, ktoré mu prischlo potom, ako sa počas pohanských osláv Veľkej noci v byte svojich rodičov pamätne zapojil do náruživej jam session. V úsilí vyvážiť absenciu hudobného sluchu hráčskym zápalom postupne striedal rôzne náhodné predmety a búchaním o seba sa z nich pokúšal vylúdiť akýkoľvek z hudobného hľadiska relevantný zvuk. Napokon sa mu do rúk dostali dve čisto nové fľaštičky atramentu. Sklenené nádobky tupo arytmicky cinkali do zunenia gitár, kým sa v jednej chvíli fľaštička červeného atramentu nepreborila do fľaštičky modrého atramentu a nevyšplechla jej obsah na béžový koberec v Petruovic obývačke. V dokonalom súlade so zákonmi mesiaca apríl, kedy sa vítanie jari konalo, sa radostná atmosféra v okamihu zmenila na svoj pravý opak. Bezstarostné popíjanie a muzicírovanie nahradili krik a panika, neplánované jarné upratovanie a následne dokonca operatívna sťahovačka. Vtedy v tom zmätku ktosi zahlásil: „Pali, ty si Indián.“ „Hej. Hotový Inka,“ doložil iný.Všetci sa dali do oslobodzujúceho smiechu a hrozba pokazeného večierka bola zažehnaná. Od toho dňa nikto nepovedal Pavlovi inak ako Inka. Šaňo a Alex si prehodia kabáty cez operadlá vyrezávaných stoličiek a chvíľu sa dívajú na kamaráta úplne zabratého do tvorivého procesu. „Umenie, ako vidím, si vyžiadalo prvú obeť,“ povie Alex pri pohľade na kohútie pero v Pavlovej ruke. „Dúfam, že ste zo zvyšku aspoň urobili polievku.“ „Nechceš namiesto toho pustiť krv,“ ponúkne Pavlovi pod nos svoju päsť Šaňo. „Možno napíšeš niečo čertovsky dobré.“Básnik prehliadne ich uštipačné poznámky a posunie pred nich stáčajúci sa papier. „Už som začal. Môžete pokračovať.“ Šaňo cezeň ako cez ďalekohľad skontroluje situáciu v krčme, potom ho pricapne mokrým pohárom a s poznámkou, že sa radšej spoľahne na vlastný nástroj, vytiahne z vrecka čínske pero a pustí sa do tretieho verša. Píše sa, kým je kam. Keď je text hotový, nahlas sa prečíta a potom sa dlho a zápalisto diskutuje o jeho možných interpretáciách a skrytých významoch, a tiež o tom, ktorý riadok kazí celkový dojem a či by sa nemal z básne vypustiť. O pár rokov neskôr v rozhlasovom pásme o bardejovskom literárnom klube Bard, ktorého bude Pavol aktívnym členom, Alex túto techniku potvrdí: „Áno. Písali sme systémom každý jeden verš. Potom sme Inkove veci vyškrtali a bolo to dobré.“ Tieto slová sa Pavla hlboko dotkli. Vážil si názor i tvorbu svojich básnických súputníkov a vždy si myslel, že sú na jednej lodi. A zrazu namiesto podpory výsmech. Bolelo ho to ako nevera milovanej ženy. Navyše svojim textom prisudzoval celkom vysokú literárnu hodnotu. Pravdaže nebol žiadny Nezval, no rozhodne sa nepokladal za horšieho básnika ako Šaňo alebo Alex. O to väčšie zadosťučinenie pociťoval, keď im už ako dospelý muž a zamestnanec bardejovských strojární mohol oznámiť, aká výnimočná udalosť sa v jeho živote chystá. „Vydávam zbierku.“ „Naozaj?“ reagovali na správu ľahostajne kamaráti. „No! Super nie?“ „Super.“ „A viete, ako sa bude volať?“ „Za pokladmi Inkov?“ podpichne Šaňo. „Vidíš! To mi nenapadlo. To je dobré.“ „Alebo Inkubátor?“ prispeje svojou troškou Alex. „Haha. Len sa smejte. Aj tak som prvý.“ „Prvá svetová bola tiež prvá. A druhá bola predsa väčšia...“ Pavol zvraští čelo. Analógia medzi vojnou a literatúrou sa mu nepozdáva. Po chvíľke dumania ju pustí z hlavy a vráti sa k pôvodnému zámeru vymôcť si od kamarátov uznanie, prípadne i odvolanie niekdajšieho hanlivého vyhlásenia v médiách. Začne miernou výčitkou: „Alex. Vtedy s tým rozhlasom si ma trochu naštval.“ „S akým rozhlasom,“ povie Alex bojovne. „No to, že sme písali spolu a potom sa moje veci vyškrtali, či ako si to povedal...“ „No a? Nebola to pravda? Buď rád. Aspoň si mal materiál na svoj debut. A ako si vravel, že sa to teda volá?“ „Tri kruhy,“ počul sa Pavol vysloviť to magické zaklínadlo, ktoré ho malo vyniesť na Olymp veršotepcov, no zároveň cítil, ako sa mu do hlavy hrnie krv a srdce mu ide už-už vyletieť z hrude. To bol koniec. Posledný klinček do rakvy ich priateľstva. Teraz sa ukázali. Kurvy. On dokázal to, o čom môžu oni iba snívať. Ale oni mu to neprajú, žiarlia naňho a chcú mu jeho radosť zoškliviť. To sa im však nepodarí. Serie na nich a ich požehnanie. Objektívne sa potvrdilo, kto na to má. Je kráľ. Zeus. A možno na predaji knižky aj niečo zarobí. A peniaze by sa Pavlovi určite zišli. Ustavične mal u kdekoho dlhy. Mnohé síce premlčané alebo veľkoryso odpustené, no nemálo bolo i takých veriteľov, ktorí stále čakali na tú svoju stovku. Pavol pritom sotva vládal financovať vlastné základné životné potreby. Aj dnes večer si v taške priniesol mix z rodinného baru; z každej fľaše pár kvapiek, aby si otec nič nevšimol. Pomaly pre chuť usrkáva z piva a grádmi sa tajne dotuje zo skla na zaváranie. Rodičovská kolekcia exkluzívnych liehovín však zažila už aj iné tunelovanie. V deň Pavlových šestnástych narodenín, ktoré zhodou okolností pripadli na nezvyčajný dátum piatok 29. február, praskala Dolina vo švíkoch. Pavol stále vykrikoval, že má vlastne iba štyri roky a že nie je nič iné ako predčasne telesne vyvinuté dieťa. Tento paradox sa opakovane pokúšal dokázať rozopínaním rázporku, pričom prítomným dievčatám ponúkal možnosť preveriť si jeho pohlavnú zrelosť. Keď sa po polnoci podarilo Lacimu prostredníctvom rozmanitých nátlakových metód rozjarených výrastkov z krčmy vypudiť, oslávenec, využijúc vzácnu neprítomnosť svojich rodičov, ktorí boli odišli na chalupu do Šarišského Čierneho, pozval celú divokú hordu k sebe. Ako je známe; smäd sa podobá ohňu: nedá sa uhasiť tekutinami obsahujúcimi alkohol. Ich pričinením naopak silnie a žiada si stále viac.Značne opitá a ťažko ovládateľná mlaď sa vrútila do konzervatívne zariadenej a vzorne upratanej obývačky Pavlových rodičov, ktorej bezchybný vzhľad teoreticky narúšala iba svetlomodrá škvrna pod gaučom, a do rána výrazne zredukovala počet exponátov, vystavených v reprezentatívne sa lesknúcich vitrínach vedľa gýčových suvenírov z náboženskej púte v Litmanovej. Pavol zatiaľ dokazoval akejsi gymnazistke svoju pohlavnú zrelosť v detskej izbe. V nedeľu večer už kráčal s batohom na chrbte smerom k autobusovej stanici a bol hrozne rád, že si bol pred časom dal spraviť vlastné kľúče od domu po dedovi v Šarišskom Čiernom, lebo inak by bol zrejme prvým bezdomovcom v Bardejove. Nútený azyl na dedine vnímali všetci, ktorí na ňom niesli podiel viny, ako mimoriadne trápnu a poľutovaniahodnú udalosť. Pavol ho naopak označil za ohromný prínos. Počas niekoľkotýždňového pobytu na vidieku mu totiž bolo, ako sa sám vyjadril, odovzdané tajomstvo starobylého kováčskeho remesla a on, Pavol, sa stal jeho pokračovateľom. Bremeno zasväcovania vzal na seba posledný nositeľ tradície ich schudobnelého, ale váženého zemianského rodu Kuzmovcov, mamin ujo Anton, ktorý ako nejeden sveták v živote nevytiahol päty z rodnej obce. Spolu ohýbali a zvárali železné tyče a platne, čo našli na smetisku, a po večeroch pili domácu slivovicu a predčítavali si úryvky z rodovej kroniky. Keď rodičovský hnev a smútok nad vyplienenou zbierkou vyprchali, do Bardejova sa nevrátil Pavol Petru, ale Kováč Kuzma. Tvrdohlavo, ale bezvýsledne sa dožadoval, aby ho pod týmto menom viedli v škole. Na okresnej matrike sa do krvi pohádal s vedúcou úseku, lebo ho neboli ochotní prekrstiť podľa jeho želania. Nová identita sa neujala ani medzi známymi. Spomienka na jeho umenie hudobnej improvizácie mala zrejme silnejšie echo ako posolstvo minulých storočí. Kováčom Kuzmom pravdaže séria alter ego nekončí. Neskôr sa bude Pavol spoza mikrofónu internátneho rozhlasového štúdia prihovárať poslucháčom svojej ezoterickej relácie ako Šaman a po nadobudnutí diplomu z Technickej Univerzity v Košiciach bude pod menom George Sante pracovať v čajovni na predmestí Londýna a cez víkendy v Hyde Parku propagovať Slovensko hraním na fujare. V tom čase si dá na prsia vytetovať draka a bude veľmi vážne uvažovať o konverzii na konfucianizmus. Po návrate na rodnú hrudu povedú jeho prvé kroky na hrad Devín, kde podľa vzoru štúrovcov prijme slovanské meno temného božstva Veles. Ako Pavol Veles Petru si zaumieni vydať antológiu slovanského panteonu, ktorú bude vytrvalo kompilovať veľa rokov, no nikdy ju nedokončí. Tak ako nedokončí ani svoj román Mníška. Ten však začne písať omnoho skôr a ako autor bude na jeho rukopise figurovať Peter Miškin. „Miškin, Miškin...,“ rozmýšľal nahlas Alex, „nebol to ten Idiot?“ „Ty si idiot. Môj pseudonym je úplne logický. Pozri; Peter, to je skala. A je to aj narážka na moje priezvisko,“ vysvetľoval kamarátom nadšene Pavol. „A myš, myška je symbol krehkosti. Takže vznikne kontrast, aký je v postave hlavnej hrdinky.“ „A prečo nie trebars Vajkin?“ zabŕdne Šaňo. „Vajíčko je ešte krehkejšie.“ „Alebo žirafkonôžkin,“ pridá sa Alex. „Dobre. Lenže v Miškinovi je ešte jedna narážka. Je to narážka na moju mamu, ktorú volali v Šarišskom Čiernom Myška. Chápete? Peter Miškin ako Michal Kukučín. „Snáď Martin, nie?“ „To je jedno.“ „To nie je jedno, ty idiot.“ Námet na román poskytli Pavlovi práve Šaňo a Alex, ktorí, predstierajúc dobrý úmysel, ho odhovárali od písania poézie a radili mu preorientovať sa na prózu. Podobné odporúčanie si Pavol prečítal aj v literárnom časopise Dotyky, kam bol poslal zopár svojich básní, akurát s tým rozdielom, že o písaní prózy nepadlo ani slovo. „Inka, ty si viac rozprávač ako náladotvorca. Mal by si sa dať na príbehy,“ húdli doň obaja. „Predstav si napríklad takú situáciu: mladá novicka sa zaľúbi do svojej abatiše. Lesbický vzťah v kláštore. To všetkých šokuje!“ Pavol sa nápadom nechal nadchnúť a vrhol sa do líčenia dramatických osudov mníšky Cecílie. V priebehu týždňa boli hotové dve kapitoly a čerstvý románopisec ich s neskrývanou pýchou predložil otcom myšlienky na posúdenie. Tí však, to ním otriaslo, vzali rukopis do školy a v šatni sa so spolužiakmi a spolužiačkami na ňom skvele zabávali. Cieľom posmechu sa stali predovšetkým Pavlove nedostatky v oblasti slovenskej gramatiky. „To je ľavopis. Nová ortografická norma,“ rehotali sa. „A škriabe ako kocúr.“ Pavol sa však nesmial. Pobúrený netaktnosťou si vyžiadal rozpísaný román späť a povedal kamarátom pekne od srdca, čo si o nich myslí. Dlhšiu dobu potom nechodil medzi ľudí. Mal pocit, že sa na ulici za nim všetci obzerajú ako za nahým a on sa nemôže zahaliť. Veď Mníška bola kľúčovou dierkou do jeho duše, do trinástej komnaty, kam je vstup nepovolaným zakázaný a z ktorej tí dvaja urobili púťovú atrakciu. Navyše ho urážala optika, akou sa do nej nazeralo. Akoby v rozprávaní o nešťastnej ľudskej bytosti, zmietajúcej sa medzi vierou, láskou a túžbou, bolo podstatné, či sa slovo kríž píše s i alebo y. Počas bezsenných nocí sa v úvahách dokonca pohrával s myšlienkou zneuctenú Mníšku spáliť. No nenašiel na to silu, predsa to bol kus z neho. Kamarátov však nechal uveriť, že sa tak stalo. Práve táto lož prispela výraznou mierou k legendárnosti Pavlovho románu. Kamaráti usilovne šírili mýtus o pre ľudstvo navždy stratenej Mníške; citovali pasáže, ktoré si pamätali, domýšľali tie, ktoré im z hlavy vyšumeli, recenzovali a analyzovali, poukazovali na paralely medzi Pavlovou knihou a druhým dielom Gogoľových Mrtvých duší a nevdojak jej urobili takú reklamu, že časom nemálo ľudí prejavilo seriózny záujem autora spoznať osobne a román si prečítať. „Keby ju nebol spálil a teraz vydal, zarobil by na nej hotový majetok,“ ironizovali, ale v podstate to bola pravda. Pavlovi žiaľ nebolo súdené živiť sa literatúrou. O komerčnom potenciáli Mníšky sa nikdy nedozvedel a Tri kruhy mu nevyniesli ani deravý groš, lebo po krste zbierky v hoteli Šariš sa od dojatia a úľavy, že to má za sebou, opil a v záchvate altruizmu rozdal celý náklad medzi štamgastami miestneho Irish pubu. Na silnom citovom výboji sa podpísala aj ľútosť nad tým, že na jeho veľkej premiére neboli prítomní Šaňo a Alex, aj keď im bol poslal osobnú pozvánku. V duchu si predstavoval, ako mu na krste sekundujú v roliach konferenciéra a krstného otca. Ale ostalo to v rovine sna. Namiesto nich musel prizvať k spolupráci dve bezvýznamné figúrky, ktoré sa snažili rozosmievať publikum trápnymi vtipmi a v podstate nemali najmenšieho šajnu, o čo na akcii ide. Dojatí boli aj Pavlovi rodičia, ktorí, vyobliekaní ako v deň jeho promócií a naplnení pýchou, hľadeli na svojho jediného syna, ako recituje vlastné básne, sebavedomo proklamuje svoje názory na otázku tvorby a ukláňa sa tlieskajúcemu obecenstvu. A tiež cítili úľavu. Úľavu, že napriek vážnym a opodstatneným obavám vyrástol z toho nepodareného decka slušný človek. Len prečo si dal do mena na obálku knižky napísať tú hlúpu prezývku, ktorú má ktovie odkiaľ? Pavol Inka Petru. Znie to tak čudácky. Ale to je celý on; vždy sa musel odlišovať. Ani v tej nastrašnejšej nočnej more by im nenapadlo, že ho hneď na druhý deň opäť vyhodia z domu a to iba preto, že pri príležitosti vydania básnického debutu vypije o pár pohárikov viac a namiesto toho, aby sa tešil zo svojho úspechu v kruhu rodiny, prenocuje u jednej svojej obdivovateľky. Určite nejakej cundry, ako poznamenala jeho mama. Dnes večer je to všetko ešte stále vzdialená budúcnosť. Chlapci práve dopísali báseň a teraz nadávajú Pavlovi, čo za stupiditu to namontoval do záveru. Medzitým pri stole pribúdajú ďalší mladíci, neskôr si k nim prisadne zopár dievčat. Trio básnikov sa po prudkej výmene názorov dohodne na finálnej verzii textu a zapojí sa do diskusie o študentskom protiškolsky ladenom časopise, ktorý pred časom začal v samizdate vychádzať na miestnom gymnáziu. Počet čiarok na účte rýchlo rastie. Dievčatá sú čoraz prítulnejšie a chlapci odvážnejší. Šaňo kamsi zmizne so Silviou. Pavol má na tvári výraz človeka, ktorý už do rieky vstúpil, ale záležitosť nekomentuje. Svoju pozornosť zameria na mladú radikálnu filozofku, ktorá uznáva jedine Nietzscheho. Vysvetľuje jej genézu svojej prezývky, zahrnúc do výkladu tajomstvo uzlového písma a sugestívny opis peruánskych náhorných plošín, kam sa bol dostal s expedíciou uja svojej mamy. Dobrodružstvachtivé dievča vzdychá, čo by dalo za cestu do Južnej Ameriky, a Pavol jej sľúbi, že sa prihovorí u Antona, ktorý sa akurát chystá do Brazílie. Potom ju pred všetkými bozkom na čelo pasuje na amazónku. Zo ľsťou získanej sympatie by bol Pavol určite vyťažil oveľa viac, keby ho náhle nezmohol jeho multiznačkový kokteil a on celoplošne neovracal stôl a okolosediacich. Laci je okamžite na mieste činu, bohuje a zastrája sa, že zasrani, čo nevedia piť, od neho nedostanú už ani malé pivo. Potom sa strhne hádka kvôli čiemusi dvojzmyselnému výroku a o stenu letí pohár. Napálený Laci schmatne výtržníka pod krk a lomcuje ním, kým ostatní nezačnú upratovať. Alex si poreže na črepine palec a zrazu je všetko od krvi. Dievčatá jačia a jedno mu pohotovo zafačuje ranu zvitkom pohodeným medzi prázdnymi štamperlíkmi. Laci na pokraji infarktu odmieta za týchto okolností akúkoľvek diskusiu a nekompromisne vyhodí mladistvú svoloč z krčmy. Dvaja vlečú spitého Pavla domov. Zvyšok partie sa roztratí a po dvoch, po troch sa tacká do svojich postelí. V sobotu poobede sa stretnú pri kofole a na základe hmlistých spomienok rekonštruujú predošlý deň. Pavol chýba; má domáce väzenie. Sedí vo svojej izbe nad dokrčeným umazaným a zapáchajúcim papierom a priebeh večera sa snaží vyhádať z troch mátožných škvrn, zlievajúcich sa do bizarnej koláže. Zas a znova číta, čo to spolu so Šaňom a Alexom vyprodukovali, a húta, ako by sa báseň mohla volať.