Ďalšia prebdená noc. Nemôžem spať. Už niekoľko dní, keď zaspím trápia ma sny. Bojím sa ich. Bojím sa, že sú pravdivé. Cítim, že asi sú.
Nebola to obyčajná noc dneska. V hlave som mala tak veľa vecí, ale len jednu súvislú myšlienku – musím sa porozprávať. Budeme sa rozprávať som odhodlaná povedať toľko vecí. Neklamať. V poslednej dobe ma klamať nebaví. Možno budem riskovať veľa ale radšej ako byť ticho a trápiť samú seba. Mám plán :
Dohodnem si rande, tento raz v mojej réžii. Stretneme sa. Najprv nastane trápna chvíľa, nikto nebude vedieť, že počas nej ešte pochybujem. Teraz si nedovolím ustúpiť. Pojdeme niekam, kde budeme samy. V skutočnosti to bude po dlhej dobe. Začnem mať zlé tušenie. Zase budem chcieť ustúpiť. Mno a od tohto momentu je všetko len predpoklad ako by to mohlo vyzerať, lebo v skutočnosti sa mi nikdy nepodarilo prekonať tento bod. Vzdala som to už veľa krát.
Keď už niekde budeme samy, zase budem rozmýšľať. V hlave zvažovať, čo príde a báť sa toho. Zvažovať pre a proti. Myslieť na možný koniec. Rozmýšľať, čo sa stane.
Konečne mu odpoviem na jeho otázku: „ čo ti je?“ Obvykle poviem nič. Občas to tak aj je, že mi nič nie je. Občas sa iba zamyslím a zostanem taká divná. Občas ale rozmýšľam, čo sa deje. Chcem aby všetko bolo OK. Ale nie je. Ja nie som OK. Chcem vedieť čo sa deje. Chcem sa len spýtať : „ Je to tak ako to ty chceš?“ Odpovede sa bojím. Ale strachu treba čeliť. A tak som sa rozhodla zase raz ísť hlavou proti múru. Možno tento raz bude ten múr z papiera a ja preletím na druhú stranu. Možno sa pohneme ďalej. A možno nie.
Snívalo sa mi, že sa moje problémy vyriešili. Otvorím oči. Jarné slnko ma páli do očí. Je jar. Jesenné páry sa rozchádzajú. V podstate sme aj my jesenný pár. Porozprávať sa. Skúsiť. Risknúť to. Blbé je, že toto nemôžem risknúť sama. Musím počkať na reakciu. Zistiť čo sa stane. Dať ruku do ohňa a možno sa popáliť.
Možno sa zľaknem. Budem klamať. „Nie nič sa nedeje“
Mám len jednu otázku: - „Klameš mi?“
